Na krídlach hrmiaceho draka XI.

23.10. Do civilizácie a opäť do hôr – do kajiny Yetiho

        Pohodové ráno. Raňajky a čajík až do postele. Lúčime sa s mietnymi a nasadáme do vyvoňaného autobusu smer Lhuentse. 

      Civilizácia na parkovisku pred Lhuentse dzongom nás privíta krásnym kontrastom v podobe typického dreveno-kamenného, maľbami zdobeného domu, ktorý sa líši od ostatných iba tým, že na ňom visí tabuľa s nápisom „ATM Bank of Bhutan“. V predsieni tohoto domu je bankomat a stena okolo je zdobená kresbami potkana chrliaceho drahokami (ak si spomeniete, je to ten potkan, ktorého drží Ochranca Severu). 

        Nad parkoviskom je obrovský bilbord a z neho sa na nás pozerá kráľ, kráľovná a bábätko princátko. Vyhodnotíme to ako dobrý spot na spoločné foto. 

       Pred vstupom do svätyne v Lhuentse Dzongu nás zaujmú hlavne ľudské lebky, resp. vršky lebiek, ktoré budú pravdepodobne slúžiť na výrobu rituálnych bubienkov. 

       A potom máme možnosť v tmavých chodbách chrámu zahliadnuť tancujúcich a smejúcich sa mníchov. Nachvíľu nahliadneme do modlitebnej miestnosti. Vždy ma okúzli to svetlo vstupujúce cez okná v paprskoch ako magické božie prsty a osvetľujúce sediacich mníchov.

       Pomaly sa plížime von, nasadáme do autobusu a vydávame sa cez mesto k ďalšej destinácii. Tu nás ale na ceste z dzongu zastavujú miestni a oznamujú nám, že nám chýba jeden člen. Za chvíľu prifrčí auto s Bhutáncami a z neho vystúpi Petr. Akosi sme si nevšimli v tom opare vlastných myšlienok, že nesedí s nami. Je to taký tichý chlapec. Nakoniec to môže byť pre Petra veľmi zaujímavý zážitok, toto vozenie sa s lokálmi. Možno teraz, po návrate do práce, ľutuje, že nás nenechal odísť. 

      Do Trashigangu dorazíme až večer. Všetci si užili sprchu s tečúcou vodu a splachovací záchod. Aké to malé radosti.

24.10.

       V meste Trashigang si pozrieme doobedu dzong z r. 1664, ktorý bol v r. 2014 vážne poškodený zemetrasením a teraz ho rekonštruujú. Väčšinu prác, ako nosenie kameňov, drevených klád a ich opracovanie, robia ženy. Chlapi sú prítomní tiež. Ale ako mnísi.

      Máme obed v malej reštaurácii s bielymi obrusmi. Sú síce celé zababrané, ale to nikomu nevadí. 

A rozchod! V mestečku nakúpime suvenýry ako rituálne zvončeky, santalové vonné tyčinky, ručne tkané tašky. Prejdeme sa ulicami mesta, kde je i moderná veľká budova banky s presklenným poloblúkom okien (hneď pod ňou je čorten).

        Ale najviac nás fascinuje stavba novej budovy. Betón tu z miešačky nosia dvojice chlapov v plachtách zavesených na tyči a vylievajú do armatúry. Väčšina robotníkov vyzerá ako Indovia.

       Bus meníme za džípy, pretože cesta, ktorou sa povezieme do horského mestečka Merak, bude naozaj offroadová. 

       Džípy odbočia z hlavnej cesty na tú vysokohorskú vymletú, ale jej neoddiskutovateľnú nepohodlnosť nám úplne vynahradia naši bhutánski spolucestujúci, keď začnú púšťať lokálnu hudbu a spievať. Naviac do seba všetci nahádzali „domu“ – betelové listy s orechmi areka a vápnom, ktorých zvyk žuvať, tu vraj zaviedol Padmasambava ako náhražku za kanibalizmus. 

       Večer dorazíme do chladného Meraku (3517 m.n.m), kde nám pri ohni za požívania neodmysliteľného ara miestni muži predvedú jačie tance a ženy zaspievajú. Dvaja muži majú na hlave masky z nejakej chlpatiny a traja ďalší mi pripomínajú zlatými korunami na hlave troch kráľov. 

      Ženy majú na hlavách klobúčiky z jačej srsti, ktorá je na hrane zmotaná do niekoľkých chvostíkov. Nakoniec sa k ich pomalému tancu pri ohni pridávame aj my a čo-to zaspievame.

       Večer má zaujímavé pokračovanie. V skromnej malinkej spoločenskej miestnosti našeho chatkového ubytovania si všetci ťaháme kartu s obrázkom, ktorý nás na prvý pohľad zaujme. Z druhej strany karty je napísané, čo obrázok predstavuje a výrok nejakej osobnosti. Je to taká sonda do osobnosti a naše odpovede na otázky na karte sú úprimné a hlboké. Je to úžasný spôsob poznania svojich súputníkov a ich krásnych duší. 

       Zvláštne, ako niektoré veci prídu v ten pravý okamih. Výrok na mojej karte s ohňom: „Keď už dlho nie sme schopní zmeniť situáciu, čelíme výzve zmeniť samých seba“. (Viktor E. Frankl)

       A ja mením situáciu tak, že nasledujúci deň nejdem druhý trek z Meraku do Khalingu s ostatnými, ale ostávam s Ivanom a jeho boľavými kolenami, ktoré utrpeli počas treku, Dorjim a jeho boľavým kolenom, ktoré si subluxoval posledný deň treku, Bhimom, ktorý nie je boľavý, lebo nešiel trek a šoférom džípu, ktorého meno si už bohužiaľ nepamätám, ale keď nešoféruje pre turistov, tak je administratívnou silou v nemocnici v Thimphu.