Na krídlach hrmiaceho draka X.

 22.10. Návrat do Khomy

Ráno o piatej sa bhutánske pútnické osadenstvo začne s buchotom baliť a balí sa až do siedmej hodiny (neviem, čo im to toľko trvalo, keď majú naozaj vecí málo), kedy vstávame definitívne aj my. Po očku kontrolujem našich koniarov a i keď im čvachtá v gumákoch voda a sú trochu pohúžvaní, tak sedlajú kone a previnilo sa usmievkajú.

     Dnes si dávame odvážny cieľ – dôjsť až do Khomy, tzn. trasu, ktorú sme predtým šli dva dni, skrátiť na jeden.

       Čoskoro má zase každý vlastné tempo, ktoré mu vyhovuje a ideme tak roztrúsení, že na seba nevidíme a stretávame sa iba v stanovených intervaloch. Tak mám zase čas na seba, pre seba, vstrebávať to, čo sme zažili a čo zažívame, užívať si každý okamih v nádhernej kulise prírody, ale už bez fotenia, na ktoré nie je čas.

Tak posledná:

      Po nejakej dobe dochádzam Namgyela a Dorjiho. Vzrušene debatujú a pozerajú kamsi do húštiny vedľa chodníka. Keď k nim prídem, ukazujú mi hada, nie úplne malého, ako sa práve plazí pod neďaleký krík. Pýtam sa s kľudom veterinárky, ktorá už držala kdejakú háveď, či je jedovatý. A oni, že áno. Bola to kobra.

      Obed si dávame na našej známej „vojenskej stanici“, kde nám indickí vojaci ponúknu okrem mliečneho čaju i obrovskú uhorku. A ani napriek tejto kombinácii som sa nepo…

      Pokračujeme v dobrom tempe až do dedinky Tshango, kde sme spali po prvom dni treku. Tam sa začne lámať chleba, či sa hodíme do pohody a ostaneme tu spať, alebo sa do toho obujeme a ešte dnes večer, aj keď za tmy, dorazíme do Khomy. Veríme si a pri vzájomnej výpomoci, ktorá obnáša nosenie batohov unavenejších jedincov tými silnejšími jedincami, sa dáme rýchlym pohybom vpred. 

       Rozdelíme sa na dve skupiny, ktoré sa už snažia držať spolu. Ani nemáme pocit, že klesáme. Trek vedie stále hore a dole, tzv. terénnych tiav je milión. Zákrut, o ktrorých si myslíme, že sú posledné, dva milióny. 

       Rýchle sa stmieva… Vyťahujeme čelovky a držíme sa spolu, lebo keby niekto zahučal do zarastenej strže z úzkeho kamenistého chodníka, ktorý pretíňajú horské potôčiky a robia z neho občas bahnisko, tak ho nikto nikdy nenájde.

      Niečo ma pichlo do členka, ktorý začína napúchať a každý krok je, akoby mi vrazili do šlachy ihlu. Nesmiem ale stratiť tempo a svoju skupinku so zdrojom svetla, lebo svoju čelovku som dala súputníkom v druhej skupine, a tak jediný spôsob pohybu, pri ktorom je bolesť znesiteľná je paradoxne beh. 

      Sme na nohách desať hodín a je cítiť, že sily dochádzajú. Zrazu sa mi boľavá noha podlomí a zahučím s ňou po zráze z chodníka… Iba o pol metra. Je to OK. Pustím pár sĺz od bolesti a vyčerpania a pokračujeme nezmenenou rýchlosťou odhodlane vpred. 

      Konečne pred sebou vidíme v diaľke svetielko čelovky. Katka, ktorá mala neskutočné tempo, nám ide naproti a upozorňuje nás na zosuv pôdy, ktorý zasypal časť chodníka. Pri neopatrnosti by sme sa mohli zosunúť spolu s ním. Prekonávame niekoľko metrov po suti bez straty na zdraví a neuveriteľne radi vidíme Bhima, našeho šoféra a ďalších chlapcov s džípami, ktorí pre nás prišli z Khomy.

      Čakáme na druhú skupinku a netušíme, ako na tom sú, či to fyzicky zvládajú, či nedošlo zase k nejakým neprekonateľným bolestiam a neočakávanému zdržaniu.

      V diaľke, o údolie ďalej, vidíme svetielka a počujeme pískanie, ktorým sa dorozumievajú naši bhutánsky chlapci (ja ich volám síce chlapci, lebo sú nízki ako ja, ale oni sú to väčšinou muži v stredných rokoch a otcovia rodín). 

Naštastie do pol hodiny dorazí i druhá skupina, ktorú vyobjímame a sme radi, že nikto neprišiel k úhone. Až na pár boľavých kolien, členkov a odretých prstov.

      Namačkáme sa do džípov a na ich korby a dohegáme sa do Khomy, kde samou radosťou vykúpime malinký obchod s potravinami a tekutinami.

      Kým čakáme na veľkú odmenu po treku – Hot Stone Bath = lokálne pojaté lázne/kúpele – radšej sa ideme s Katkou ešte osprchovať, pretože túto kúpeľ v drevenej kadi budeme zdieľať vo dvojiciach postupne všetci, tak nech po nás nie je namiesto „termálov“ bahnisko.

      No, vysprchovať… V malinkej miestnotke, stavebne prilepenej k hlavnej obytnej budove, kde je turecký záchod, je vedro s vodou a nádobka na naberanie vody. Našťastie nám domáci vodu ohriali a vonku je tak teplo, že ani nevadí, že „kúpeľňa“ nemá zatváracie okno a je vidieť z neho po dedinke. Tu nemajú okná v našom ponímaní, ale jednoducho otvory v stene s dreveným rámom, ktoré v prípade potreby zatiahnu drevenou doskou = okenicou..

(Foto: Kúpeľňa je to, odkiaľ vedie odpadová trubka)

       Úplne rovnako ako my vyčerpaní bhutánski chlapci nám ešte pred večerou začnú v obrovských kotlíkoch zohrievať na ohnisku vodu, ktorú potom nalievajú do veľkej (dvojmiestnej) drevenej kadi a žeravé kamene z ohniska tam pridávajú tiež (toto je Hot stone bath). 

      Voda je tak horúca, že v nej neudržím ruku. Asi nás v tom chcú uvariť ako v pekelnom kotli. A tak chlapcom berieme vedrá z ruky a dolievame si vaňu studenou vodou, napriek ich protestom, že hot stone bath je predsa od slova „hot“. 

       Ďalšia vec, čo ich „trápi“ je, že nemáme plavky, a tak sa trochu zhrození pýtajú, ako sa budeme kúpať, keď vaňa je vlastne pod šírym nebom, na voľnom priestranstve za domami lokálnych a je tam odvšadiaľ vidieť. 

      „Normálne. Vy sa teraz pôjdete konečne navečerať, po ceste zhasnete žiarovku, ktorá visí na dráte nad nami a my si vlezieme do vodičky, tak ako nás pánboh stvoril.“

       Chlapci poslušne vykonali a naše unavené údy sme hýčkali horúcim kúpeľom a svoju dušu výhľadom na hviezdy na jasnej oblohe. Kto nezažil, nevie, o čom básnim…

       Následky spontánnej, radostnej párty, na ktorej sa stihlo bez našej (mojej a Katkinej) prítomnosti toho dosť vypiť, vidíme až po návrate… O vtipné poznámky a spev nie je núdza a ťahá sa to, až kým sa úplne všetci z našej výpravy nevykúpu. Potom kúpele obsadia naši Bhutánci.

       Zaspávam v detskej izbe s obrázkami dopravných prostriedkov a ich anglických názvov na stene a v noci ma nespočetnekrát budí nenažraná myš. Tentokrát ale hryzie niečo domácim.