Na krídlach hrmiaceho draka VIII.
20.10. Brána do rozprávky
Veríte na rozprávky? A na zázraky? A na anjelov? Na znamenia, ktoré vám niekto posiela? Čo iné, než posol, môže byť ten biely oslík, ktorý nám dnes ráno príde sám naproti do sedla, zastaví pod lungtami a hľadí na nás zhora mierumilovnými očami a s kľudom neohroziteľného nás očarovaných nechá popri sebe pokračovať v ceste.
Vychádzame z lesa a pred nami sa týčia skalnaté masívy pokryté snehom. A zase sa vnárame do zelene chlpatého lesa. Hore – dole vyšlapanou cestičkou na rázcestie, kde väčšina z nás sa dá odbočkou ku chrámu Rongmateng.
Dostaneme sa na mýtinu, kde je niekoľko chrámových a užitkových budov a úžasný výhľad na skalnatú horu so snehovou čapicou.
Mních z kláštora na nás pozerá trochu nedôveryhodne. Sme prví turisti-cudzinci, ktorí sem zavítali. Ale dovolí nám vstúpiť do svätyne a potom sme ešte do vedľajšej budovy pozvaní na mliečny čaj, kde sme vďační i za teplú piecku, pretože v tejto výške a ročnom období začína prituhovať.
Vraciame sa na rázcestie, posadáme na kamene a dáme obed, ktorí pripravili už ráno naši kuchtíci a udržujú ho teplý vo veľkých termoskách.
I keď naberáme ďalšie výškové metre, krajina sa mení na potemnelú začarovanú mokradinu obohnanú skalnými stenami. Vedie ňou drevený chodník a zase stretávame bieleho oslíka. Žiadneho človeka.
Mimochodom, jedným z vtelení Padmasambavu je kôň. Že by nám šiel naproti sám Guru Rimpoče?
Mokraď končí, údolie sa otvára, plytká pokojná rieka sa vinie vresmi a keď prechádzam cez drevený most s neodmysliteľnými lugtami a vidím na blízkom kopčeku vertikálne dary, už nejak podvedome obraciam dlane smerom dolu k rieke, potom k nebu, spojím ich pred srdcom a moja ateisticky vychovaná duša sa modlí po svojom. Namasteeee… Tashideleee…
Zdvihnem zrak od stúpajúceho kamenistého chodníka a predo mnou sa týči brána do rozprávky. Na postranných kvádrových stĺpoch sú kvetinové motívy a hornom hradení je náspis v jazyku Dzonkha.
Prvá myšlienka, ktorá ma napadne: „Keď prejdem touto bránou, stane sa zázrak.“ A on sa stal…
Šuchtám sa, čo noha nohu minie pozerajúc do diaľky, do nádherného rozprávkového údolia haliaceho sa do hmly smerom na Singeydzong. Už chápem, prečo si toto miesto vybral Padmasambava na meditovanie a jeho družka, tibetská princezná považovaná za ženského buddhu a reinkarnáciu Buddhovej matky Mayi – Khandro Yeshey Tshogyal (lady Kharchen) tu založila dzong. Singey dzong.
Meno Singey – Leví príbytok – je odvodený od skalného útvaru pripomínajúceho spiaceho leva. Je to jedno z najposvätnejších miest Bhutánu a každý bhutánsky budhista si praje aspoň raz za život sem urobiť púť.
Syngeydzong je vlastne komplex ôsmich dzongov vtlačených na skaly, ktoré sú manifestáciou Guru Rimpočeho. V 19. toročí tu boli objavené náboženské posvätné texty.
Svojou západnou výchovou a spôsobom života ani nie som schopná obsiahnuť a sprostredkovať dôležitosť a posvätnú úctu miestnych k tomuto miestu, a tak aspoň rešpektujem ich prosby, aby sme Syngeydzong a jeho bezprostredné okolie nefotili. Nechcem im vziať ani kúsok tej čistoty, ktoré v sebe toto nádherné a tajomné miesto skrýva. Preto sa s vami o fotky nemôžem podeliť.
Naša pútnická chatička obkolesená drevenou ohradou stojí mimo dohľad Singeydzongu na pláni pretkanej meadrami riečok.
Vo vnútri už stihla naša butánska ekipa zakúriť v piecke, rozložiť kempingové stoličky a dať variť čaj. Rozdelia nám do jednotlivých izbičiek na zem matrace a podáva sa večera. Sú proste úžasní.
Medzi nami kolujú domáce destiláty a všeobecné veselie. V noci ma síce zobudí myš, ktorá sa mi prediera batohom a nahlodáva moju zimnú čapicu, ale inak je v spacáčiku prima.
