Na krídlach hrmiaceho draka IX.
21.10. K Čiernemu a Bielemu jazeru
Ráno je neskutočné. Totálne vymetená obloha, zasnežené hory nasvietené mäkkým žltým svetlom z vychádzajúceho slnka. To je ten zázrak. Každodenný zázrak, ktorý míňame.
„Míňame sa na blbosti. Až zistíme, že sme sa minuli úplne.“
Polovica našej výpravy zváži svoje indispozície a zostáva v základnom tábore (cca 3800m.n.m) a potom sa pomaly vydáva na cestu späť. Druhá polovica, ku ktorej našťastie patrím aj ja, pretože nemám výškovku, ani ma nehnevajú kolená, ani nemám do krvi zodraté palce na nohách, sa vydáva k posvätným jazerám Tshonak (Čierne) a Tshokar (Tshokarpo, Biele) do výšky cca 4700 m.n.m.
A toto je highlight našej výpravy. Výpravy do iného sveta. Výpravy na dosah bohom…
Počasie je úžasné a tak sa pýtam Dorjiho, prečo so sebou stále ťahá ten obrovský dáždnik, ktorý mu trčí z malého batohu na chrbte. „ To cheat the God“ (Na oklamanie Boha), mi je odpoveďou. Tak to vidíte. Preto máme tak krásne. Proste Boh pochopil, že sme pripravení na dážď, a tak nám naschvál zariadil božské počasie. Parasol je taktiež jeden z ôsmych šťastných symbolov (ashtamangala), konkrétne je symbolom ochrany a vznešenosti. Ochraňuje pred prekážkami, chorobami a škodlivými silami.
Doprovod na púti k jazerám nám robí mladý mních (myslím, že mal sedemnásť rokov) zo Singeydzongu. V červenej vetrovke a neodmysliteľných gumákoch. Na chvíľku sa zastvíme pri drevenom stavení, kde mladá dievčina dojí jaka. Naši Bhutánci s ňou prehodia pár slov, my pár fotiek.
A pokračujeme po cestičke, pozdĺž ktorej sa začínajú objavovať červené drevené tabuľky.
U jednej z nich zastavujeme a Dorji nám ukazuje do skaly vtlačený obraz Buddhových očí (na fotke nad Dorjiho hlavou). Všetci sa tam pomodlia a pritisknú čelo ku skale.
A takto postupujeme ďalej, hore do výšok, až sa dostaneme k jaskynke v skalnej stene, kde sa dá dostať jedine po lane. Kto tam vyšplhá, vzdá hold svojim rodičom za všetko, čo pre neho urobili. „Drahí rodičia, vzdávam vám hold za všetko, čo ste pre mňa urobili, i keď som tam nevyliezla“. Chcela som! Ale po dohode s náčelníkom, sme to odpískali. Určite ste radi, lebo, keby ste to videli, tak by ste aj tak vraveli, že som sa už načisto zbláznila.
Červených tabuliek je po ceste veľa, čo svedčí o množstve manifestácií a znakov prítomnosti božstiev. Sprievodcovia to vzdali s vysvetľovaním… Nemáme šancu to pojať… A tak ich nechám, nech si prežijú svoje duchovné chvíle vo svojom svete. Ja si prežívam tie svoje.
„We are the one, but not the same“. (U2)
Na náprotivnej stráni zbadáme stádo modrých oviec. Len toho snežného leoparda nikde niet…
Pozdĺž horského potoka meniaceho sa v malé vodopády sa dostávame do farebného rovinatého údolia pretkaného ramenami tyrkysovej riečky. Nad kulisou skalnatých hôr bledne polmesiac. Mesiac-Slnko, Yab-Yum, Jin-Jang, Matka Zem-Otec Nebo… Universum.
Vystúpame príkrym svahom až na plato zmáčané vodou z jazera obkoleseného hradbami skál. Posvätné Tshonak [conak]. Čierne jazero.
Mních s našimi Bhutáncami sa pri jazere modlia. Každý si túto chvíľu užíva po svojom. A potom všetci spolu pri čaji a sušienkach.
Pokračujeme traverzom k vyššie položenému Bielemu jazeru – Tsokar. Zastavujeme v jaskyni pod skalným previsom, kde meditovala a odolávala a nakoniec pokorila démonov Khandro Yeshe Tshogyal (Padmasambova družka). Vo vnútri je oltár s miskami vody, sviečkami, soškami ochranných božstiev a drevené lože. Jaskyňa slúži ako miesto, kam chodia mnísi meditovať do úplneho osamotenia na dobu troch rokov, troch mesiacov a troch dní. V dobe našej návštevy, tam nikto nebol. A toto je pohľad od jaskyne:
Na krátke tričko navliekam mikinu, na hlavu čiapku a stúpame k príznačnému bielemu jazeru Tsokar.
Aj keď je nám povedané, že máme byť potichu, aby sme nevyplašili Bohov, nedokážeme skryť eufóriu. Tak si aspoň potichu zakričíme: „Kiki so so lasolo!“ – Víťazstvo bohom! Za hradbou hôr dvíhajúcou sa z jazera je Tibet (Čína). A my dúfame, že ochranné božstvá zabránia zlu túto hranicu prekročiť.
Aby bohov nerušil naozaj nikto, prišli „poddaní“ za svojim Dračím kráľom a poprosili ho, aby nedovolil ľuďom liezť do posvätných výšok. Kráľ ich prosby vyslyšal. Bhután má najviac nezlezených hôr nad 6000 m.n.m. a zároveň najvyššiu nezlezenú horu sveta Gankhar Puensum (7570 m.n.m.). V preklade jej meno znamená „Biely vrch troch spirituálnych bratov“.
Postavíme mini snehuliaka s neodmysliteľným falusom a spustíme ľahkú guľovačku, do ktorej sa zapojí i náš mních. Ten sa ma po ceste dole niekoľkokrát spýta, či som „happy“. Som happy. The happiest.
Vraciame sa slnkom zaliatym údolím, za chrbtom počujem Dorjiho spievať bhutánsku pesničku, zdvihnem hlavu ku skalnej hradbe po mojej ľavici a zdá sa mi, že všetko tu spieva svojím jazykom.
„Still your hands, still your heart,
for still your face come shining through…
still your mind, still your soul…
…and I am breathless…“
(Nick Cave)
Schádzame cestičkou ku Singeydzongu, kde zdravím v jazyku dzonkha „Kuzuzampo la“ miestnych posedávajúcich na tráve pred dzongami, ktoré momentálne opravujú a oni mi s úsmevom ukazujú, kadiaľ šli moji kamaráti predo mnou.
Pri jednom z kameňov, kde sa manifestoval Padmasambava, sa napijeme svätej vody a z ďalšej veľkej plochej skaly, kam chodili počúvať Guru Rimpočeho i zvieratá, sa kocháme zástupom nespočetného množstva darov lemujúcich chodníček vedúci údolím k Singeydzongu. Vydáme sa tým chodníkom popri mníchoch hrajúcich niečo ako futbal. Dary s mantrami vysoké cez tri metre sa trepocú vo vetre a kráčať v ich tesnej blízkosti ako cez rozostúpený dav, je zvláštne. Zvláštne ľahké. Hlava je bez myšlienok. Snáď s jednou od Buddhy: „Ak chceš poznať zázrak, cíť vietor na svojich rukách a slnko na svojej tvári“.
Škoda, že deň nemá sto hodím a slnko zapadá už o osemnástej. Cestou späť máme rýchle tempo a nestíhame už ani fotiť. Aj tak dorazíme do Thang Karmo za tmy. Zvyšok party, ktorá posedáva pri ohníčku, nás s radosťou privíta. A my ich ukľudnejeme, že je dobre, že s nami nešli, lebo minimálne Jirka Kolbaba by tam aj tak samou krásou skolaboval, odmietal opustiť „plagátovky“ a museli by sme ho násilím odniesť.
V Thang Karmo je dnes večer živo. Dorazilo veľa pútnikov, ktorí obsadili všetky chaty a požívajú alkohol. Aj naša bhutánska ekipa. My síce tiež, ale nejako to vieme lepšie koordinovať, takže tak ako domáci, aj my spievame svoje obľúbené, ale narodziel od koniarov sa nebijeme. A že bitka to je regulérna, tzv. hospodská. Na silnejúci rev vyjdem odvážne z chatky von. Prší a dvaja protivníci sa váľajú v blate, trhajú si tričká, potom jeden o druhého zlomí brvno od ohniska. Síce sa ich snažím svojim „Hej!“ zastaviť v tom, aby sa navzájom dokaličili, ale je to houby platné. Keďže ich striedavo oddeľujú prizerajúci sa kamaráti, tak to nechám na lokálne zvyklosti a skúsenosti. Nemusím byť každej bitky účastníkom, že? I keď potom mi to bolo ľúto ;).
