Cesta osamelého leoparda, diel druhý

9.10. 

Po raňajkách sadám do auta ako kráľovná s tromi lokajmi a veselo je až do finálnej destinácie. Kým brázdime krásnu zelenú hornatú krajinu s osamelými usadlosťami zasadených do svahov s ryžovými políčkami, chlapci si vo vtipoch kontrujú, občas spievajú, občas si ma doberajú, rozprávajú mi „chlpaté“ historky a žujú doma (do betelového listu zabalený orech areka s vápennou pastou). Po niekoľkých minútach žuvania tejto veci, ktorá sfarbuje celú tlamu (a následne aj celé popľuvané okolie žuvajúceho) do červena, telo zaleje také teplo, že to v zime používajú Bhutánci ako osobné centrálne vykurovanie. Neskúsila som. Bolo mi teplo dosť.

Na môj skrivený ksicht pri pohľade na žuvajúceho Dorjiho, mi odpovedá: „Zlepšuje to trávenie a dych. A ja žujem domu, iba keď idem na stretnutie s peknými dievčatami“.

“ A ty ideš nejaké stretnúť?“, pýtam sa ho a tvárim sa, že jeho výhovorkový kompliment sa ma netýka.

Zastavujeme v sedle Lowa la (3360 m.n.m), kde zase miesto výhľadu na hory čumíme do hmly. Ale ja si tam aspoň kúpim u milej dvojice náramok (áno, ďalší, tyrkysový), Dorji vyskúša v akcii gumipušku a Bhakta si kúpi farebný látkový opasok kera na prichytenie gho. Pokocháme sa úsmevom a zručnosťou miestnej ženy tkajúcej pestrofarebné vzory na rôzne utenzílie.

Čangej (pre tých, čo nemajú pamäť na mená, je to náš šofér) nás vysadí pred štyristotri ročnou Gangtey gompou, ktorá je jediným kláštorom školy Nyigma (červených čapíc, odkiaľ vzišiel i Padmasamava) na západe krajiny. Inak sú na západe iba kláštory školy Kagju.

Terton Pema Lingpa (terton, to je ten svätec nachádzajúci termy = poklady = napr. posvätné texty, ktoré zanechal Padmasambava pre ďalšie generácie) v 15. storočí predpovedal, že na tomto mieste bude stáť gompa (kláštor, miesto meditácie tibetského budhismu) menom gang-teng (vrchol kopca). Jeho vnuk a zároveň jeho reinkarnácia tu v r. 1613 postavil kláštor. Predpoveď sa splnila. Dodnes sú v tejto gompe lámovia trulku ako reinkarnácie Pemy Lingpy. 

Asi najznámejším trulku línie Gelugpa (žltých čapíc) je Dalai Lama.

Gangtey gompa

Tak, a teraz ste stratení v preklade, tak zase poďme na prechádzku.

Od gompy vedie lesom blátená cestička, na ktorej sa šmýkame ako na ľadovej revue. Naskýta sa nám pohľad do obrovského údolia pretkaného meandrom riečky. 

pohľad od Gangtey gompy

Toto, pôvodom ľadovcové, teraz močariskové údolie je zimoviskom posvätných a ohrozených čiernokrkých žeriavov, ktorí sem v novembri prilietajú prezimovať z Tibetu. Na ich počesť sa tu koná od 11. novembra deväťdňový festival. Zároveň je to deň narodenia štvrtého kráľa. 

Žeriavy, predtým než poprvý krát pristanú na zimovisku, a i keď sa na jar naposledy vznesú pred cestou späť do Tibetu, tak tri-krát zakrúžia nad Gangtey gompou, čo miestni považujú za požehnanie.

zlatá Gangtey gompa z údolia Phobjikha

Dorazili sme do horského hotelového resortu v drevenom prevedení. Na izbe mám piecku a pripravené drevo na zakúrenie. Pravda, je tu o dosť chladnejšie ako v údolí Punakhy. Mám tri vrstvy. Chlapci išli dohovárať nejaký byznis do dediny a dali sme si zraz o siedmej na večeri. Vydávam sa sama s foťákom do údolia, kde je kláštorná škola a pred ňou hrajú mnísi futbal. 

Po ceste fotím náladu miesta haliaceho sa do prevaľujúcej hmly a  do obrovských oblakov vyrastajúcimi z hôr. 

Skúmam a snažím sa pochopiť aj tú svoju náladu, tú svoju dušu haliacu sa do úplne rovnakej hmly. Nerozumiem, strácam sa. Ďaleko od seba, niekde v medzipriestore, medzičase. Aj vo mne visia ťažké veľké mraky. Prečo? Neviem. Alebo viem, ale nechcem počuť, vidieť, priznať si to? Vraj toto miesto je veľmi silné. Tak ja sa cítim naopak. Slabo – myseľná. Nič. Prázdno v hlave. Žiadne prevratné, hlboké ani geniálne myšlienky ma nenapadajú. 

Jaj, jedna predsa: “ Ty nie si normálna! Počkaj…Nie, nie… Ty nie si obyčajná.“ 

Otočím sa na cestu späť, kým sa úplne v dialógu so sebou stratím. Zdravím okoloidúcich miestnych „Kuzuzampo la“ a oni mi vždy s úsmevom odpovedia. A to stačí.

Večera v hotely nie je podľa predstáv mojich rozmaznaných guidov, tak ideme do dediny a zapadneme do miniatúrnej krčmy bez okien, so štyrmi nízkymi stolami po kolená a lavičkami z oboch strán. Minibar naberá iného významu. Dáme si výborné nudle. Lokálni puberťáci na mňa zírajú ako na zjavenie, ale vo vtipnej spoločnosti mojich chlapcov a po pól litri piva, mi to už ani nepríde. 

Bhakta pozerá na moje na lavičke vyložené a natiahnuté nohy (mám na sebe zateplené softshelky, takže žiaden harassment si fakt nepredstavujte) a vraví: 

„S tvojimi stehnami by v kejefsí neboli spokojní“. 

Chvíľu váham, či mu rozumiem všetky slová správne. Radšej ho poprosím o zopakovanie, ale to sa už Dorji smeje… Vraj som hubená, že by ma nevzali do KFC ani ako kura. Chápete? Také vymakané stehná! No beriem to ako kompliment a vzhľadom k tomu, že už máme titer alkoholu všetci, tak nám príde vtipné všetko. Chlapci ma odprevadia do hotela a ešte niekam vyrazia.

Ešteže som si v piecke pred odchodom zatopila. Mám tu v izbe č. 111 pekne teplúčko.

10.10.2017

Ráno sa ideme pozrieť do Centra na ochranu čiernokrkých žeriavov. Majú tam okrem obrovského množstva informácií na plagátoch tiež tmavú miestnosť, kde beží dokola krátky film o týchto vzácnych vtákoch. 

Musím priznať že, i keď som veterinárka, tak nie som ornitológ a nenasala som do seba dosť odborných informácií o ich živote na zdieľanie s vami. Dve veci ma ale zaujali. 

Snežný leopard, obývajúci normálne pomerne vysoké oblasti, chodí do údolia Phobjikhy tieto vtáky loviť. Škoda, že som noc nestrávila radšej číháním na leopardy. Ten ma priťahuje viac. 

A tá druhá vec… Tieto žeriavy sú stáročia symbolom vernosti a ako také sa maľovali na steny chrámov a domov. Predvádzajú nádherné svadobné tance, ktoré sa napodobňujú pri festivaloch konaných v Gangtey. V poslednej dobe sa však zistilo, že menia partnerov častejšie, než sa domnievalo. Bolo to tak vždy? Alebo je to novodobý trend? To sa nevie.

Festival čiernokrkých žeriavov na nádvorí Gangtey gompy (zdroj Tousrism Council of Bhutan)

Na spiatočnej ceste do Paro prechádzame opäť sedlom Lowa la a Dorji ma učí správne vyslovovať pokrik, ktorý sa zvolá vždy, keď pútnik prichádza do sedla: „Lhagelo!“ – Víťazstvo bohom! Nemám si to ale v žiadnom prípade zameniť s „hadželo“ a potutelne sa usmieva. A ja už z toho kukuču tuším nejakú „chlpatinu“.  

„Don´t mess with dzongkha“, upozorňuje ma. No veru, nie je to na vyslovovanie úplne jednoduchý jazyk. Viem v ňom akurát poďakovať (kadenče), pozdraviť (kuzuzampo), opýtať sa „ako sa voláš“ (čöge ming ga či mo?) a ešte povedať „dobre“ (leyzom) a „poďme“ (džagey).

Vyzerá to, že hmla sa pokriku ani sprostých slov nebojí, usadila sa tu na trvalo a skrýva výhľad nielen na hory, ale úplne na všetko ďalej ako 10 metrov. Nevadí, aj tak sa vyfotíme.

Moji traja bodyguardi: 

Po ceste zastavujeme na obed v malinkej reštaurácii, kde bežne autobusy s turistami nezastavujú. Chlapci si dajú nejakú miestnu špecialitu. Ani si nepamätám, čo som mala ja, ale užierala som po zdvorilom vyzvaní Bhaktovi z taniera a tá vec, do ktorej som si máčala placku roti štípala ako sviňa. 

Dorji ma varuje: „Tak ako to štípe, keď to ide dnu, tak to bude štípať i pri ceste von.“ No mal, ako obvykle, pravdu. 

Chlapci ešte posedia u maslového čaju a ja sa idem prejsť pozdĺž hlavnej cesty, až som prišla do miesta, kde stojí skupinka nemeckých turistov a uprene pozerá do korún stromov v zatáčke. No tak tam asi niečo zaujímavé bude. A o chvíľu ich vidím. Opice. Sivé langury. 

Chlapci ma po ceste naberú a zvyšok cesty sa tak nejako prekecá, prespí, prespieva, predumá. 

V Thimphu vysadíme Dorjiho, ktorý nastupuje zajra dráhu obľúbeného sprievodcu pre amerických penzionovaných turistov. Sľubuje, že sa ešte uvidíme.

My pokračujeme do Paro, kde sa ubytujeme v hotelovom resorte usadenom v kopci nad letiskovou dráhou. Ruchu a hluku sa ale báť nemusím. Pristáva tu denne iba pár lietadiel a to len za denného svetla. 

Sadnem si na verandu svojej izby, beriem do ruky denník a nechám sa unášať svojim paralelným svetom. Vždy keď zdvihnem zrak od riadkov, nemôžem uveriť tomu, čo vidím. Zakaždým sa usmejem a vravím si: „Toto je rozprávka a ja som hlavná hrdinka. A nesníva sa mi! A ak áno, nechcem sa prebudiť.“

Paro dzong . výhľad z hotelovej izby (trochu nazoomovaný ;))

I don´t know how and why…

Oh, I know.. Because I wished…

11.10.2017

Je hmlisté skoré ráno. Po strmej lesnej ceste stúpame zatiaľ iba ja a Bhakta. Po čase stretávame pár miestnych s koníkmi, usmiatych študentov v školských uniformách so sluchátkami od smartphonov a ďalších štyroch „bielych“ turistov so sprievodcami idúcich tým istým smerom. Prichádzame k veľkému farebnému modlitebnému mlynu, ktorý obídeme po smeru hodinových ručičiek a roztočíme ho. Ozve sa do diaľky cinkanie zvončeka. V horskej čajovni majú ešte zavreté, ale čaj so sušienkami nám prinesú von. Dlho sa však nezdržíme a pokračujeme do výšok nad tritisíc m.n.m.

Hmla padá z výšky hôr do údolia a nerozoznám, kde končia skalnaté bralá a kde začína nebo. Ten rozdiel je pre mňa momentálne aj tak minimálny. 

A potom zaznejú bubny. A činely. A trúbenie. A spevavé recitovanie mantier. Ten chorál prichádza odkiaľsi z diaľky, z oparu tajomných hôr ako volanie z iného sveta. Tak silný a jasný. Hmla sa rozplýva a odhalí magický kláštor nalepený na skalnej stene. Taktsang. Tigrie hniezdo. Ikona Bhutanu. 

Jedno z najposvätnejších miest Bhutánu. Práve sem, na toto bralo  priletel Guru Rimpoče v 7. storočí na chrbte tigrice až z Tibetu, aby pokoril démona, ktorý bránil šíreniu buddhismu. Tu je diera v kameni kam prišpendlil svojou phurbou (trojhrannou dýkou) démona. Tu je posvätná jaskyňa, kde potom tri roky, tri mesiace, tri dni a tri hodiny  meditoval.

Nepripadá vám, že kláštor vyzerá, akoby na skalách držal silou vôle? Ak áno, tak sa nechajte zviesť legendou, že ho na bralách pridržiavajú vlasy ženských božstiev dakini alebo tiež khandroma. 

Prvý chrám okolo jaskyne nechal postaviť správca tejto oblasti v roku 1692. V roku 1998 zasiahol chrám zásadný požiar a do dnešnej podoby bol zrekonštruovaný v roku 2005. 

Pred vstupom do hlavnej časti chrámu odkladáme do skrinky foťáky, mobily a vyzúvame sa.

Vstupujeme do srdca kláštora. Na stenách je osem manifestácií Guru Rimpočeho. Do svätyne sa zbiehajú mnísí, tri krát sa až po zem poklonia hlavnému lámovi, potom trikrát sochám na oltári a usadajú na zem. Ja s nimi. Rituálne modlitby začínajú. 

Nie som jogín, ani nepraktikujem buddhismus, na meditácie som netrpezlivá a nikdy som nemala mimotelný zážitok typu astrálneho cestovania, ale to čo sa deje, keď sedím v miestnosti s mníchmi, kde vibrujú bubny, cinkajú činely a mrmlú sa nízkym hlasom modlitby, je nezdeliteľné. Je to akoby každý úder môjho srdca sa synchronizoval s úderom do bubnov a bol tým kameňom hodeným do jazera, kde robí okolo seba kruhy, čo sa šíria telom zvnútra von a presahujú ohraničené telo a pokračujú priestorom až sa spoja s tými kruhmi ostatnými. Nemyslím na nič a je to to najlepšie, čo sa môže diať.

A potom… Potom sa odohral ten vnútorný dialóg, tak podobný tomu spred troch rokov v tibetských Himalájach niekde v päť tisích výškových metroch. Ten niekto „cudzí“ mi odpovedal v hlave na moje otázky. Ten niekto som bola ja. Úprimná, objektívna, pravdivá, nehodnotiaca. Odpoveď bez návodu. To, ako sa veci budú diať ďalej, záleží len a len na mne. Na tom, ako sa rozhodnem. Nie je dobré a zlé riešenie. Je to, čo si vyberiem. Najdôležitejšie je neprehrať ponaučanie.

Neviem, ako dlho tam sedím, ale keď otvorím slzami zaliate oči, tak vidím úplne rovnaké oči ďalších dvoch dievčat sediacich vedľa mňa. Vstávam a nechávam svoje miesto ďalším prichádzajúcim.

Bhakta, ktorý čakal vonku, sa ma na nič nepýta a chápavo ma vedie ďalej, k jaskyni, ktorú obývala tigrica, manifestácia Padmasambovej družky Yeshe Tshogyal. Baks mi s jeho „Take care“ dovolí zostúpiť po drevených stupačkách dolu do hĺbky. Nenasleduje ma, štrbina medzi balvanmi je pre neho príliš úzka. Ja sa dostávam až na koniec neveľkej jaskyne, kde je malinký oltár a horí tam sviečka. Ticho. Pokľaknem. Len môj dych a plameň sviečky. Zavriem oči. Modlím sa. Po svojom. Bez dogmy, bez predpisov. Ďakujem. Po lícach mi opäť stekajú slzy. Možno bez dôvodu. A možno je tých dôvodov až príliš. 

Za čo sa sa modlíte vy na takýchto miestach? Alebo doma v posteli pred spaním? Za čo denne ďakujete? O čo prosíte? Viete to vôbec?

Pomaly sa dáme na cestu späť a stretávame zástupy funiacich turistov majúcich problém nielen so strmým výstupom ale hlavne s nadmorskou výškou. Som rada, že sme vyrazili tak skoro pred nimi. Dole u vstupnej brány, kde už si miestni rozbalili trh, sme úplne prví zo všetkých, ktorí sa dnes na Tigrie hniezdo vydali.  Bhakta mi z diaľky ukazuje požiarom ohorené bralo, v ktorom ide poznať tvár tigra. Začínam dobrovoľne, bez dôkazov, veriť starým legendám.

Deň je v polovici a pokračujeme do Paro dzongu. Pevnosti ochraňujúcej celé údolie hlavne pred nájazdmi Tibeťanov. Teraz je sídlom i kláštoru i administratívy pre daný distrikt, tak ako väčšina dzongov v Bhutáne.

Ak ste videli film Malý Buddha, tak tu na nádvorí sa odohrávala záverečná scéna filmu. 

Paro Dzong a Paro Chu

Maľby mužov s vypúlenými očami a tigrom na reťazi, stvárňujú Mongolov, ktorí podnikali nájazdy na všetko a všetkých okolo a vypaľovali obydlia. Bhutánci ich maľovali na steny dzongov v týchto stváreniach v domnení, že keď Mongoli uvidia vlastné ztvárnenie na stenách budov, tak ich predsa nevypália. Doteraz sa tento typ zobrazenia považuje za ochranu pred požiarom. Dzong bol požiarom zničený v roku 1907. Nie každý ochranný prvok funguje podľa predstáv.

Zastanem pred freskou starého bradatého muža a počúvam výklad Bhakty vedľa mňa. Toto je zobrazenie všetkého, čo k životu potrebujeme. Po starcovej ľavej ruke je miska s jedlom a vodou. Sedí pod stromom, ktorý je jeho prístrešok pred nepriazňou počasia, na strome vysí šatstvo na ochranu pred chladom. Zozadu prichádza žena, ktorá nesie misku plnú gúľ plniacich priania. Poblíž sú lane ako symboly súcitu a párik vtákov, symbol vernosti.

Zostupujeme po kamenných schodoch späť k mostu cez rieku Paro ču a Bhakta mi líči obsahy a deje bhutánskych filmov s nadčasovým významom. Chcela by som nejaké vidieť. Možno nabudúce. Bhutánci chodia radi do kina na klasické love story, ktoré majú ale vždy nejaký poučný charakter.

Na večeri v malej reštaurácii sa opäť stretávame s Dorjim. I keď nemá veľa času, tak sa zase na jeho vtípkoch, ktoré si tropí z mladej čašníčky, zo mňa i z Bhakty, pobavíme. Praje mi šťastný trek okolo Jomolhari a upozorňuje ma, na Bhaktov štýl trekingu, obzvlášť z kopca – gúľanie sa. Nemám jeho kamoša vraj uštvať. Dáva mi darček. Tričko s nápisom Gross National Happiness, zimnú čapicu s bhutánskou vlajkou a kartu s ochranným božstvom Severu a pánom blahobytu – Jambhala známeho i ako Vaishravana. Good luck, take care, objatie a je preč. A my sa vraciame do hotela, kde balím na zajtrajší šesťdňový trek. Konečne do hôr, do riedkeho vzduchu, skúsiť rozchodiť všetko, čo ťaží (a nie je to batoh).

To be continued…

Je cesta do Bhútánu vaše životní cesta?
Pak by měla vypadat podle vašich představ a přání.
Pojďme ji vytvořit společně.
Itineráře zde uvedené jsou ukázkou toho, jak ta vaše cesta může vypadat. Ale jeho tvorba je i na vás. Vše připravujeme individuálně dle vašich přání.