Cesta osamelého leoparda, diel tretí

Jomolhari (7314 m.n.m), hora Bohyňa. Ochránkyňa Tibetu i Bhutánu. V roku 1996 vydal kráľ zákaz liezť na hory vyššie ako 6000 m. Učinil tak na prianie svojho ľudu. Ak sa totiž lezie tam, kde sídlia ochranné božstvá, dejú sa zlé veci. Hynie dobytok, mrú ľudia. A preto je dobré, keď sa božstvá nerušia. A vďaka tomuto nariadeniu má Bhután najvyššiu nezlezenú horu sveta Gankhar Puensum (7570m.n.m).

Popri posvätnej Jomolhari vedie obľúbený trek. Môj tohtoročný vysokohorský trek, z ktorého mám po návrate tú v úvode spomínanú „chorobu z nízky“.

Ráno o siedmej vyrážame z Paro autom do Sharna (Šana), ktoré je nástupným miestom vo výške asi 2500 m.n.m. Víta nás plagát, ktorý dáva na známosť, že v národnom parku Jigme Dorji National Park, v Jomolhari base camp sa v dňoch 14. až 15.10. bude konať horský festival. A nie je náhoda, že ho stihnem. Takto krásne mi to naplánoval môj organizátor Dorji.

Bhakta sa dá na place plnom koní, batožiny a koniarov do reči s „našimi ľudmi“ a ja si s novými chlapcami potrasiem pravicou. Predák sa volá Karma, kuchár sa volá Karma a koniar… To nevie ani Bhakta, pretože koniar proste nerozpráva. Počítam kone a nechce sa mi veriť… Tak sa pýtam Bhakty, či všetky tie kone sú naše. „Áno“. Valím oči. Sedem. Sedem koní a štyria chlapi okolo mňa. Tak tomu vravím luxus. Len neviem, či nutný. Ale to sa už skoro dozviem. Ty tiež, neboj.

Šesťhodinová túra nás vedie skalnatou cestou pretkanou pramienkami stekajúcej vody, zeleným lesom stromov ovešaných machom majúcim meno „brada starého muža“, úzkymi chodníčkami zarezanými do svahu, kde stretávame zoči voči stádo jakov a čakáme, kto ustúpi prvý. Hádajte kto! Bhakta! Ja som ich s pocitom neohroziteľnej veterinárky fotila, tak radšej uhli oni a išli sa vykúpať.

Bhakta vzhľadom k svojej guľatej postave funí do kopca viac ako ja a som pred ním pekný kus. Stretávam skupinky turistov s bhutánskymi sprievodcami  a všetci sa ma najskôr pýtajú, kde mám sprievodcu. Potom, čo odpoviem, že za mnou, tak s úľavou a úškrnom sa vyzvedajú ďalej; Odkiaľ som, kde to je, ako sa volám, atd. Keď sa k nám dogúľa Bhakta, tak s ním prehodia pár slov a jediné, čo z dialógu rozumiem je „iron woman“. A tak dostávam svoju novú prezývku. 

Zas aby ste si nemysleli, že som nejaký brutálny horolezec, turista-kulturista-atlét-gymnasta a pod…. Na tom treku som stretla viac penzistov než v piatok v Kauflande. Takže v porovnaní s nimi som na tom lepšie iba s dátumom narodenia.

Obed máme formou pikniku pri rieke usadení na pováľaných kmeňoch stromov. Počas celého treku nesie Karma ráno uvarený teplý obed v termoske v batohu. Nezabúda ani na dopingový mango džús na desiatu.

Večer pred zotmením dorazíme do kempu Thangthanka, kde je na môj vkus nejak veľa stanov a dokonca v murovanej budove splachovací záchod a tečúca voda. Chlapci postavia stany nie len na spanie, ale i ten jedálenský, kde je stôl a kempingové stoličky. Začínam chápať, prečo ide so mnou sedem koní. Stoličky sú ale iba dve. Pre mňa a Bhaktu. Karmovia a koniar jedia, spia a varia v ich veľkom stane. Ku mne na pozvanie nechcú, vraj by sa cítili nepatrične. No, tak ich teda dnes nechám. Možno sa ešte otrkáme.

Milujem ich jedlo. Polievočky zo zemiakov, zo zeleniny, z dyne so zázvorom a cesnakom s tajnými bylinkami… Bhakta zabezpečil všetko, čo som mu zmienila, že mám rada: taštičky momo, zemiaky a ema datsi (národné jedlo – čili syr). Obdivujem týchto vysokohorských kuchárov, ako dokážu z toho mála vykúzliť také dobroty. Prevzala som pre túto kúzelnícku činnosť hlášku mojej obľúbenej blogerky Anie – robiť z prdu guličky. Z ničoho niečo úžasné.

Po večeri leziem do stanu. Klesne mi sánka. Čaká tam nafukovacia karimatka prikrytá „lietajúcim“ kobercom a malou hlavničkou. Ďalší dôvod siedmych koní. A to nie je koniec prekvapení.

13.10.

Ráno o 6:30 mi praje do stanu Karma dobré ráno a podáva mi misku s teplou vodou na umytie. Asi úžasom odpadnem. O siedmej máme hotové raňajky a o pol hodinu neskôr vyrážame medzi prvými na ďalší úsek treku do Jangothang alias Jomolhari base camp. 

O päť hodín a šesťsto výškových metrov neskôr sme na mieste.

Prechádzame otvoreným údolím, kde na rovnom plate sa už stavajú stany a varia dobroty a cúrajú psy a … visí mäso na šnúre natiahnutej medzi stanmi. No a? Niekto tu suší oblečenie, niekto mäso. Normálka. 

Moji chlapci vyberú pre našu základňu romantické miesto zastrčené medzi kamenné múriky, oddelené od ostatných malým potôčikom. Pribudol nám jeden stan. Mini stan. Ale vyšší než ostatné. Poznávam ho vďaka tomu, že rovnaký sme mali v Tibete. Rozipsujem ho a uškŕňam sa krútiac hlavou. Vo vnútri je vykopaná jama, nad ňou je záchodvá misa na trojnožke a na šnúrke visí toaleťák. Súkromné outdoorové WC. Už chápete, prečo šlo so mnou 7 koní?

Po obede som nevedela obsedieť a tak sa pýtam Bhakty, či sa môžem ísť niekam prejsť. Pozerá na mňa so zdvihnutým obočím: 

„Ty si nesplnila dnes svoj limit? To musíš denne nachodiť viac ako 5 hodín?“ 

„Keď ja sa nudím“.

„Môžeš ísť týmto smerom hore, asi po pol hodine prídeš k jazerám. Ale ja s tebou nejdem!“, varovne sedí vo svojej kempingovej stoličke a pije colu.

„Ok, nemusíš, no problem, ak sa do troch hodín nevrátim, choď ma hľadať“, usmievam sa nad jeho vydeseným pohľadom. „Neboj ocko, do zotmenia som späť“, nasadzujem slnečné okuliare, zavesím na plece foťák a vyrážam naproti Jomolhari, ktorá je celá ukrytá pod závojom bielych oblakov. Jej prítomnosť je ale cítiť.

Hore nevedie žiaden značený chodník. Zato celý svah je pokrýtý stovkou úzkych chodníčkov od yakov a modrých oviec. Raz idem tým vyššie položeným, potom zase klesám. Proste tak nejak za nosom. Často sa obraciam späť ako sa mi kemp vzďaľuje a hory približujú. Len tá Jomolhari sa nechce ukázať.

Prejdem za zákrutu a tam: 

Ešteže nemal agresívne sklony a vyhli sme sa bez konfliktu.

Poskakujem ďalej, mám pocit, že lietam, spievam si…a potom lapem po dychu. Ale nie z námahy, ani z nadmorskej výšky, ale z toho, kde som sa ocitla.  Jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla. Pod ľadovcovou hradbou Jomolhari je malé rovinaté údolie pretkané meadrami tyrkysových riek s bielymi piesočnými brehami. A po nich sa prechádza yak. Nikde nikto. Na chvíľu je to tu len moje. 

„Země mé kosti

  řeky má krev

  vzduch můj dech

  a oheň v mém srdci“

Sedím na vyvýšenom mieste na skale a pozerám raz na úpätie hory Bohyne predo mnou, raz do hlbokého údolia za mnou. Obklopená hradbou hôr sa cítim bezpečne. Nastavujem tvár slnku a počúvam rieku. Akože sa to medituje? S narovnaným chrbátom a mierne sklonenou bradou. Hm. Ako známka neochvejnosti ale pritom pokory. Ako dôkaz toho, že takto som to ja, ale som vďačná za okolnosti, ktoré ma formujú. 

Je piatok trinásteho. A ja si pripomínam do najmenších detailov, čo sa odohralo pred deviatimi mesiacmi piatok trinásteho. Tak blízko smrti som dovtedy nebola. Modlím sa a dúfam, že jedna duša tam hore je spokojná a prajem jej, nech sa narodí do lepšieho života a nech má dcéru, ktorá ju bude milovať. Amen. Om mani padme hum.

Je možné mať za sestru horu? V snoch a mysli je možné úplne všetko. A tak uzavieram s Jomolhari sesterstvo.

Vydávam sa s mierom v duši späť. Cik-cak yačími chodníčkami do kempu. Už ho vidím pod sebou. Popoludňajšie slnko mi svieti do očí a siaham po okuliaroch. Sakra. Ja ich nemám! Niekde som ich po ceste stratila. Oh nie! Dve z najdôležitejších vecí vo vysokých horách: slnečné okuliare a čelovka. Oboje si beriem po dvoch kusoch. Jedny okuliare som zabudla už na letisku a druhé som práve stratila. Okamžite sa mi začali odohrávať pred očami príbehy ľudí so snežnou slepotou. Zápalom spojiviek od ostrého horského slnka v zasnežených horách. 

„Tie nemám šancu nájsť, veď ani neviem, kadiaľ som presne šla. Kľud. Si v krajine zázrakov, za sestru máš posvätnú horu a si kvantik. Vec je len zhmotnená myšlienka. Tak si tie okuliare proste zhmotníš. Len si dokonale predstaviť to miesto a tie okuliare.“ TRUST – to je to slovo, na ktoré som v tú chvíľu myslela. 

Vraciam sa späť k piesočným brehom meandrov, pretože to je to najkrajšie miesto, ktoré by si mohli vybrať slnečné okuliare na váľanie sa a kde ich je najjednoduchšie zbadať narozdiel od trávnatých svahov plných kríkov. 

Obraz v mysli sa zhmotnil. Beriem okuliare z piesku a strávim ešte chvíľku vďačnosti so Sestrou.

Späť už tak trochu bežím, aby ma chudák Bhakta naozaj nešiel hľadať. No ale zase musím stáť a čumieť a fotiť. Modré ovce! Obrovské stádo. Sú síce ďaleko, ale môj superzoom mi ich dovolí sledovať v detailoch, aké majú samce obrovské tučné rohy, ako sa škrabú za uchom, ako šklbú trávu a ako rozťahujú nozdry, aby zavetrili prípadné nebezpečenstvo. Ale to im tu v tento čas nehrozí. Tomu, že by som ešte uvidela ich predátora – snežného leoparda, tak takému šťastiu už bohužiaľ neverím. Ale čo keď niekedy inokedy?

A uhádnete, aký pohľad sa mi naskytol, keď som zliezla do kempu a otočila sa tvárou k Jomolhari? Ďakujem, ďakujem, ďakujem! Tá masa sa týčila rovno predo mnou a až vtedy mi došlo, ako neuveriteľne blízko je. Aká blízka mi je.

Bhakta ma s kľudom Bhutánca čakal v kempe a už sa vôbec nedivil mojej ďalšej výprave tentokrát k rieke s odôvodnením, že je ešte stále svetlo a tak to musím využiť.

14.10.

Skoro celú noc pršalo. Ráno je zamračené a chladné. Máme v Jangothangu aklimatizačný deň pred zajtrajšou takmer päťtisícovkou. A dnes začína dvojdňový horský festival! Už po príchode na miesto konania sa ma ujme sympatický organizátor a posadí ma pod veľký žltý prístrešok, ktorý je určený pre zahraničných turistov. No, nie je nás tu veľa. Cítim sa nepatrične na očiach. Príliš dôležito. 

Vyťahuje sa bhutánska vlajka, stroja sa tanečníci, upravujú si gho a kiry, viažu raču (zdobný rituálny pás okolo krku) a kabney (pléd cez rameno). 

Pýtam sa Bhakty: „Kde máš kabney? Je predsa vyvesená vlajka.“

S kamennou tvárou mi odpovedá: „Nemám, vyzeral by som ako zlatá rybka medzi škaredými žabami.“

A mám ďalšiu bhutánsku hlášku do zbierky.

Hneď vedľa našeho je ďalší prístrešok s kreslami a stolčekami, na ktorých sú misky ovocia. Už podľa toho usudzujem, že tam bude sedieť niekto dôležitý. Vyzeráme ho všetci nedočkaví smerom do údolia, kde stojí brána zdobená buddhistickými symbolmi. Ten dôležitý s celou ekipou dorazí hodinu po predpokladanom začiatku. Normálka, žiaden zhon a stres.

Festival sa zahajuje rituálom, pokračuje preslovom dvoch mužov v jazyku dzonkha (takže vám nepoviem, o čom bol) a naväzuje tradičnými tancami mužov a žien a nakoniec aj detí z miestnej školy (áno, tu vo výške 4000 majú školu a sú na ňu hrdí).

Medzi hosťami prechádzajú s pokladničkou s nápisom „dar“ krásne mladé Bhutánky. Peniaze pôjdu na usporiadanie festivalu a miestnu školu.

Myriády farieb oživujú šedé skaly vysokých hôr. Prišli sem ľudia z rôznych kmeňov bližších i vzdialenejších vysokohrských oblastí, ktorých ľudia z miest volajú proste highlandri (ľudia z vysokých hôr). Niektorí mi pripomínajú viac Tibeťanov než Bhutánčanov. Pritiahli so sebou nazdobené yaky a kone a svoje výrobky, medzi ktorými nechýba typický yačí syr vytvarovaný do kociek a navlečený na šnúrku. A zostal by obyčajným syrom, keby nám k nemu Dorji nepovedal pred odchodom na trek zase jednu z jeho historiek.

Rozhovor Bhakty a Dorjiho pred trekom.

Dorji: „Vieš, že sa highlandri aj niekoľko týždňov neumývajú?

Bhakta: „Viem.“

Dorji: „A videl si už, ako malým highlander deťom tečú sople?“

Bhakta: „Videl.“

Dorji: „No tak títo highlandri, keď vyrábajú syr, tak ho uplácavajú do tých kociek tými neumytými rukami a keď ide okolo usoplené decko, tak mu ten sopel ešte utrú a plácajú syr ďalej. On potom lepšie drží pokope.“ 

Ja sa už váľam smiechom, ale Bhakta sa rozpačito pozerá na chechtajúceho sa Dorjiho.

„Tak to ti pekne ďakujem. Po tejto story si už nikdy syr od highlandrov nekúpim. A to nám všetkým chutil“.

A tak, keď sme niekde tento druh syru uvideli, Bhakta vždy prehodil: „Aha, Dorji cheese!“. Ale nikdy ho nekúpil.

Na obed, ktorý je pre všetkých rozdávaný z veľkých hrncov zdarma, je nejaké mäso s ryžou a zeleninou. Bhakta mi číta vegetariánske myšlienky. „Poď“ a kúpi nám v stánku varené nudle s chilli. Pozerá na mňa, s akou chuťou ich jem a vraví: „Nieže budeš niekde vravieť, že som ťa kŕmil nudlami. To by bola hanba!“.

Prisadnú si k nám malé školáčky a šikovne si rukami formujú z ryže guličky, namočia do omáčky a hodia do úst. Zapijú to maslovým čajom (butter tea). Mastným a slaným.

Festival poobede pokračuje obľúbenou bhutánskou hrou – preťahovaním lanom. Snažia sa úspešne zapojiť aj turistov. Mňa bohužiaľ neúspešne. Stále som viac asociál.

Čakám ale na niečo iné. Pretek koní. Muži naskáču na vyštafírované malé koníky, odcválajú niekam ďaleko a kto sa prvý vráti, zákonite vyhráva. Nič svetoborného. Ale keď niekto nevie nasadnúť na koňa, alebo kôň nikam nechce, tak je to celkom sranda. Umenie je, v akom skalnatom nerovnom teréne sa kone bezpečne a rýchlo pohybujú. To náš osemstokilový kob Yogi by sa tam prizabil. On sa potkne o vlastnú nohu i na úplnej rovine. 

Po tomto predstavení odchádzame zmrznutí späť do kempu a ukladám sa s denníkom do spacáku, kde nechávam moju fantáziu zase lietať. 

„Zbadala som ju na lesnej ceste. Jej krok ľahký, akoby sa ani nedotýkala zeme. S istotou kozorožca skákala zo skaly na skalu. S plavnosťou leoparda sa plížila súmrakom. Zastala na hrane brala, odkiaľ horská rieka hučala vodopádom do tmy. So sebavedomím orla roztiahla paže a … 

Ucítila som chlad ľadovej vody. Potom, čo som skočila s ňou“.

15.10.

Vstávam tesne pred východom slnka. Bez budíku. Môj vnútorný budík je lepší. On totiž vie, o čo by som prišla, keby som spala len o trochu dlhšie. O toto: 

Dnes zase vyrážame s Bhaktom na trek medzi prvými. Stúpame svahom  sfarbeným všetkými farbami jesene chrbtom k Jomolhari. Stále sa ale otáčam, pretože zpoza mrakov sa vynára niečo, čo ma fascinuje.

Jichu Drakey (6662m) – Čiky Daky. Sestra Džomolhari. Zamilovali ste sa niekedy do hory? Do jej tvaru? Do jej postoja? Do toho, ako si tam v priestore proste stojí obkolesená prázdnotou? Tak ja teda áno. A je to táto hora. Neviem, či za to okúzlenie nemôžu tri šestky v jej výške ;). 

Vzďaľujeme sa od nej smerom k ľadovcovému jazeru Tshophu. Máme dobré tempo, a tak ma Bhakta nechá užívať si vysedávania na brehu priezračnej vody, môjho živla. Začína si zvykať, že si v každej podobe vody musím vymáchať aspoň ruky.

Stúpame do sedla a ja by som najradšej cúvala. Veď posúďte sami, či sa tomuto dá obracať bez ľútosti chrbtom: 

No ale pred nami to tiež nie je k zahodeniu…

Pred sedlom nás doženú i naši chlapci s koníkmi.

A je to tu. Lhagyalo! Bongtey La, 4902 m.n.m, najvyšší bod našeho treku volaného i Trek snežného leoparda. 

„Bhakta, ako sa volá tá hora?“

„Neviem, tá má pod šesťtisíc. Tým mená nedávame. Proste Inner Himalaya“

„😲“

V sedle fúka, môj švagor by povedal, že ako z deravej riti, ale ja takéto slová nepoužívam ;). Na blogu 😁. 

Bhakta sa ma pýta, či ma nebolí hlava. Chvíľu sa pozorujem. Nebolí. Som síce sama svojím stavom prekvapená, ale je mi úplne fajn. Zato Bhaktu hlava bolí dosť, tak mu dám svoj aspirin. 

The Top. Hm. Ani to nebolo také ťažké. Po fyzickej stránke. Ani to nebolo také ľahké, po psychickej. To, čo som sem prišla rozchodiť, som ešte nevychodila. To je na dlhšiu štreku…

Pozerám zo sedla na pokračovanie cesty dole a nechce sa mi. Hore je mi vždy lepšie. Hore nie je nič. Naplňujúca prázdnota. Len ja a… moje druhé ja. Vravela som vám, že som znamenie Rýb? Ja som dve ryby. Normálny schizofrenik. Žijem v paralelných svetoch. V jednom, v ktorom som hmota a v tom druhom som… čokoľvek. Napríklad lungta. Trepocem sa vo vetre a mám iba jedno poslanie. Ohm mani padme hum.

Zostupujeme suťoviskom a za ohybom sa ukazujú ďalšie krásavice a krásavci. Trávnatý svah nižšie v údolí, kde sú kamenné základy dočasných obydlí pastierov, sa nám všetkým javí ako ideálne miesto na obed. Karma zase vyčaruje z kúzelného kastrolku nejakú úžasnú dobrotu. Toto je asi najlepšia časť dňa, keď ja nie som tá, ktorá musí navariť a môžem si v pohode vyložiť nohy na … seba a kochať sa tapetou predo mnou, ktorú si chem stiahnuť na screen svoho mozgu ako šetrič obrazovky.

„Bhakta, nemohli by sme tu ostať?“

„Chcela by si?“

„Veľmi.“

„Nemohli.“

A takto je to so všetkým… Proste musíte ísť ďalej. Čas, kedy sa zastavíte a vychutnávate naplno všetky slasti nejde ponechať navždy. Dôležité je, užiť si ten nádherný okamih naplno, cítiť teplo slnka na tvári, vánok z hôr v nose, prejdené kilometry v nohách, dobrý obed v brušku a vykročiť ďalej, pretože nás môže stretnúť niečo ďalšie. Lepšie, horšie? Proste iné. Prekvapenie. Niečo, prečo sa zase oplatí zastaviť a zostať v tichom úžase. A o tom cesta je. 

Potom, čo nás prestane baviť čumieť na tučného svišťa, zostupujeme do zeleného údolia, kde na konci pod kolmou skalnou stenou vysokej hory s padajúcimi vodopádmi, stojí osamotený biely dom.

Pichám do diaľky ukazovákom a kričím na Bhaktu:

„Pozri, Zuzana Resort!“

„Krásny, ale budeš potrebovať lanovku.“ Musím sa smiať. Jednak z absurdnosti tej predstavy a jednak preto, že mi to pripomenulo trek v nepálskom Langtangu, kde sa moji kamaráti počas dlhých pochodov bavili úžasnými podnikateľskými utopistickými plánmi, v ktorých skupovali všetky možné miesta, lúky, hory, čistinky a potom ich prepájali lanovkami, prípadne vznášadlami. Mali flek aj pre plážový volejbal a futbalové ihrisko. Samozrejme po ceste by otvorili neskutočne veľa krčiem. Došlo to tak ďaleko, že Pavlík prijímal od nás objednávky na kapučíno a kremrole. 

Moji chlapci postavili kemp v údolí  Soi Yaksa a Karma čistí sušené ryby. Pýtam sa ho, či mu môžem s niečím pomôcť.

„Nie, ďakujem. Prosím, posaď sa,“ a ukazuje na kempingovú stoličku.

„Si si istý. Naozaj vám chcem pomôcť,“ a priblížim sa o krok k nemu.

„No, please, no!“ skoro skríkne s zhrozeným výrazom a dlaňou ukazujúcou proti mne.

Neviem, ako si to mám vysvetliť. Myslí si, že neviem variť, alebo sa ženy nesmú dotýkať jeho čarovnej varešky?

No tak ich teda nechám a idem sa prejsť k rieke. Na kúpanie si ale netrúfnem. 

Večeru si chcem trochu prisoliť a tak Bhakta poprosí v materštine Karmu, aby priniesol soľ. Môj zlatý kuchtík prinesie pol kilové vrecko so soľou a dáva ho Bhaktovi. Bhakta ukáže na mňa. Na to sa Karma na päte otočí a je i so soľou preč. Pozerám udivene na Bhaktu, ale Karma je o chvíľu späť s úhľadným valčekovitým balením stolovej soli. To snáď nie je možné. Ja mám vlastnú i tú soľničku. Asi som príliš nóbl na erárne vrecko soli. Myslím, že minimálne o dva kone toho mohlo byť menej.

„Cítim sa ako princezná“.

„Ty si naša princezná. Vlastne česká.“

Pozriem so zdvihnutým obočím a kútikom na Bhaktu.

„Sorry. Slovenská“ 

16.10.

Ráno pokrýva stany inoväť. Už nacvičené vstávanie o siedmej s miskou teplej vody pred stan a Karmovým „Good morning, hot water“ a vyrážame o ôsmej. 

Je to zase do kopca, čo nie je Bhaktova silná stránka a tak ho nechávam v rannom tichu a hmle za mnou. Cestička sa kľukatí hustým krovím a nevysokým lesom. Vychádzam zo zatáčky … Pikosekundu si myslím, že predo mnou je čierny yak, keď v ďalšej pikosekunde s mojím reflexívnym skríknutím a cuknutím zistím, že je to medveď. Himalájsky macko sa ale zľakoľ viac ako ja a jedným skokom mizne v kriačí a niet po ňom ani stopy. Bhakta na mňa zozadu kričí: 

„Si OK?!“

„Áno, som. Bol tam medveď!“

„Čo?! Kde?“

„Je preč.“

„Neboj, himalájske medvede sú veľmi plaché a nie sú agresívne. Kým nemajú mladé…“, ukľudňuje ma môj medvedíkovitý sprievodca. Ale to nemusí, som predsa dievča z Muránskej planiny!

Bhakta sa potom celú dobu drží radšej tesne za mnou. Prichádzame na kopec s lesnou pastvinou a z vrchu na nás pozerá iné zviera. V rannom vychádzajúcom slnku sa javí ako zvláštne mystické zjavenie. Biely yak. 

Tak si to zrekapitulujme: modré ovce, svišť, medveď, yaky… Prečo sa potom trek volá „Trek snežného leoparda“? Ja chcem leoparda!

Doženie nás Karma. Už som si za tých pár dní zvykla na jeho pískanie, ktorým popoháňa kone. Prečo ho ale používa i za mojim chrbtom? Zas tak pomaly nejdem. A tak ho poprosím, nech radšej spieva. To mám na ňom (okrem varenia úžasného jedla) najradšej. Chlapci spievajú love songy a ja som zaláskovaná do toho, čo vidím okolo seba. Za mnou Jomolhari, predo mnou nekonečný chodník so zákrutami a za zákrutami ďalšie nečakané úžasy.

Za mnou

 

Predo mnou 

Vravím Bhaktovi, ktorý ma pri kochaní sa predbehol, že mi dochádza vo veľkom foťáku baterka.

„Tak si ju šetri, musím ti niečo ukázať“. Stojí v sedle Takhung La (4520 m.n.m) a za ohybom kopca pozerá do diaľky po pravej strane. Prídem k nemu a pohľad mi kĺže po vrcholkoch zelenomodrých hôr až sa zastaví na horizonte o osamoteného bieleho obra.

„To je Kančendžunga. V Nepále. You are lucky. Máš za cenu bhutánskeho treku výhľad až do Nepálu“.

Tak si ju pekne svojim 60x zoomom priblížim: 

„Paráda! A keď vyfotíš yetiho, budeme bohatí!“

Páči sa mi, ako Bhakta so mnou všetko zdieľa.

Mimo iné tiež svoj podnikateľský plán, ktorý mi zase pripomína mojich šibnutých kamarátov z treku v Langtangu. V rozľahlom údolí Thombu Shong (4180 m.n.m.), do ktorého schádzame a ktoré slúži pastierom yakov ako základňa pri ich nomádskom živote, chce môj sprievodca vybudovať golfové ihrisko. 

„Ale veď sú tu mokrade“, oponujem.

„To sa vydrénuje.“

„Ale je to odvšadiaľ ďaleko a nevedie sem žiadna cesta pre lenivých golfistov“, skúsim ešte jeden protiargument.

“ Budeme ich sem voziť na helikoptére“.

„OK,“ nemám ďalšie námietky. „Môžem ti sekať trávnik?“

Nahliadneme do skromného obydlia kamennej stavby prikrytej modrým igelitom. V tme a dyme rozpoznávame ženskú postavu, ktorá sa na nás usmieva. Bhakta hodí krátku konverzáciu a pokračujeme do kopca na náprotivnej strane. Šlapeme už 5 hodín.

„Bhakta, počkaj, nevravel si mi včera, že náš kemp bude tu, na tej golfovej planine?“

„Tu kempujú iba Američania. Ironwoman kempuje inde.“

Vzhľadom k tomu, že mne je to akosi jedno, lebo únavu zatiaľ necítim, slnko svieti, výhľady nie sú vôbec nudné, tak mastím ďalej a nechávam pri pohľade na okolitú krajinu pracovať svoju fantáziu.

Po ľavej ruke mám driemajúceho Snežného draka…

„Bhakta, ako sa volá tá hora?“

„To je pod šesťtisíc.“

„OK, takže je to Snežný drak“, myslím si svoje. 

A predo mnou je cestička, ktorá končí na brale a pokračuje v Údolí riečneho hada. 

V sedle Thombu La (4380 m.n.m.) pustí Bhakta z mobilu bolywoodske pesničky. Ja viem, trochu divné, ale mňa to rozvlnilo. 

„Tak v štyritisíc som ešte nevidel nikoho tancovať bellydance“,

„Moja lektorka by zo mňa mala radosť“.

Veď to, čo vidím okolo seba by roztancovalo každého…

Napravo:

Za mnou:

Naľavo: 

Predo mnou:

Schádzame dolu. Stále dolu, už iba dolu. Bhatka je v dolekopcovaní lepší než v horekopcovaní. Je v tom o dosť rýchlejší ako ja. Tak to je ten „Bhakta style“, čo spomínal Dorji. Valenie sa ako dole kopcom ako balvan. Ale po svojich. Takže ďalšie tri hodiny ma Bhakta čaká tak, aby na mňa videl a kontroluje, či moje kolená sú stále použiteľné. V Lonely Planet som sa spätne dočítala presnú definíciu tohoto zostupu: „brutal“. Zostup o 1800 metrov výsškových. Z môjho každú hodinu sa prehlbujúceho mlčania už Bhakta tuší, že mám toho dosť a utešuje ma, že chlapci s táborom sú neďaleko. 

Keď k ním ale na krásnu lesnú čistinku pri rieke prídeme, tak stany zase skladajú. Prebehne vážna konverzácia v dzonkha a ja to už nevydržím a pýtam sa, čo je za problém.

„Za chlapcami prišli vojaci z neďalekej stanice, že tu nemôžeme táboriť, lebo sme na území bhutánskeho princa, kam chodí loviť.“

„Nevadí“, rozjasním sa. „Zostaňme! Ja ho chcem stretnúť“.

„To nejde.“

„Prečo? Veď som slovenská princezná.“

„No práve, že slovenská. A on je princ bhutánsky. To by nešlo.“

„OMG, veď si ma hneď nemusí brať za ženu.“

Sklamanie je síce na mne vidieť, ale Bhakta ma ťahá ďalej, že kempovať budeme za dedinkou Sharna Zampa, už mimo územie národného parku. Ukáže moje povolenie k pobytu u malinkého domčeku s okienkom, ktorý by som za vojenskú stanicu teda nepovažovala.

Prechádzame dedinkou, kde sme trek pred piatimi dňami začínali a Bhakta hlesne:

„Poď, niečo si dáme.“

Vyšlapeme po strmých schodoch do domčeka, z ktorého sa vykľuje obchod a pohostinstvo v jednom. Vitajme v civilizácii.

Na stole leží betelové listy, vápenná pasta, orechy… Na poličkách sú sladké vody, pivá a čipsy. Dáme si zo všetkého. Okrem betelu teda. Bhakta ho nemá rád a ja ho netúžim skúsiť. Zatiaľ.

„Si unavená?“

„Áno.“

„Konečne! Už som si myslel, že to od teba nebudem nikdy počuť.“

„Bhakta, ale ty si mi včera vravel, že dnes pôjdeme iba 6 hodín a že zajtra pôjdeme tri hodiny ten šialený kopec dolu.“

„Ja som ťa nechcel znepokojovať.“

Treštím na jeho výhovorku oči. 

„Ale veď dobre vieš, že mňa by 9 hodín chôdze neznepokojovalo“.

„To len pre istotu“.

„Tak na náš trek“, zdvíham lahváča Druk 11000.

„Na náš trek“, berie si odo mňa toho istého lahváča Bhakta.

Chlapci konečne po hodine zohnali a nabalili rozpŕchnuté kone a premiestnili náš tábor. Je už tma. Po večeri zhasneme svetlo v jedálenskom stane, čelovky na hlavách a so zaklonenými hlavami civíme na nebo, na mnliečnu dráhu.

„Videla si už toľko hviezd?“

„Videla.“ A i keď nevidím žiadnu padať, tak si prajem. To, čo minulý rok. To, čo pred dvanástimi rokmi. To, čo si budem priať zakaždým, keď budem cítiť, čo cítim teraz. 

17.10.

Posledné raňajky od chlapcov. Lúčim sa s nimi, dávam každému dýško. Vravím Karmovi, že mi bude jeho jedlo fakt chýbať a pýtam sa ho, či mi nechce robiť kuchára i doma.

„Ale ja som ženatý,“ zhrozí sa Karma.

„Veď len kuchára!“ Bože, títo Bhutánci… hneď myslia na svadbu.

Bhakta ma zoznamuje s priebehom dnešného dňa.

„Pôjdeme už iba po ceste, ktorou sme sem prvý deň prišli autom. Volal som Čangajovi, aby pre nás vyrazil z Paro okolo obeda. Mohli by sme na neho počkať aj v tábore, ale vravel som si, že ironwoman musí mať svoj denný limit pochodu, inak by nebola spokojná.“

Keď vidím toto a nebyť tých rododendronov, tak si pripadám ako doma:

Ale veď ja som doma.

„Home is where the heart is.“ (U2)

Celú cestu o niečom kecáme. Snažíme sa prekladať si vtipy, ale nie je to ono. Niektoré veci majú svoje čaro iba v našom rodnom jazyku. Preto si môžeme tak notovať, keď sme so „svojimi“.

Čangej dorazil na svojom bielom SUV . Vezieme sa až k Drukgyel dzong, ktorý nechal postaviť v 17 storočí Ngawang Namgyal, aby chránila cestu z Tibetu. Jeho názov znamená Víťazstvo draka (Bhutánu) nad dobyvačnými vojskami Tibetu. Po skončení bojov sa cesta stala obchodnou a Bhutánci vymieňali ryžu za soľ a čaj.  Momentálne dzong rekonštruujú a bude z neho raz múzeum.

Pokračujeme cez Paro, kde sa zastavujeme na obed až do údolia Haa a po ceste sa bavím dopravnými značkami. I takto vyzerá starostlivosť o hrubé domáce šťastie:

Alebo: „This is not a ralley, enjoy the valley“

A že je si čo užívať. 

Cesta sa kľukatí nádhernými zákutiami, odkiaľ vidím i „svoju“ Jomolhari.

V najvyššom zjazdom sedle Bhutánu – Čeli la (3810 m.n.m), si robíme prestávku. Pýtam sa Bhakty, či si môžem vyliezť na kopec pokrytý neskutočným množstvom darov (vertikálnych praporcov). Nejaví sa taký vysoký.

„Môžeš, ale ja s tebou nejdem, OK?“

„No problem“.

A tak šlapem tým lesom modlitieb na plátnach. Sama. Nikto z turistov ma nenasleduje.

Keď si myslím, že vrchol mám pred sebou, tak po már metroch zisťujem, že ešte raz taký kus musím ujsť. Aha, tak to sú tie viacnásobné vrcholy. Vedú ma naň kamenné mohyly s mantrami.

Na vrchole kopca, na momentálnom vrchole blaha, s 360 stupňovým výhľadom do údolí okolo, kľaknem a ďakujem. Za možnosť byť tu. Za možnosť byť. Za možnosť.

Za šera dorazíme do zabudnutého údolia Haa, kam vraj zavíta iba 10% všetkých turistov. V hoteli stretávam Nemcov, Američanov, Indov. Asi všetkých 10% je tu.

S Bhaktom sadáme ku stolu a pozývam ho na pivo. Dá si rád. Naberám si ema datshi (chilli syr) a zachvíľu plačem, ako je strašne štipľavý. Bhakta mi dáva jeho sladký mandarinkový kompót, nech to zajem. Zlatý Karma a jeho jedlo. Ten ma šetril viac. Mal inštrukcie od Bhakty. 

Príde čašníčka a pýta sa, či si dáme čaj. Bhakta odpovedá za mňa:

„Black, with sugar, without milk“. 

Usmejem sa na neho. Ten chlapec ma proste už pozná.

Tak trošku zmatlaní z veľkých pív sa po večeri zdvihneme a poplácame po ramenách, že to bol naozaj dobrý trek, tento Jomolhari loop, poprajeme si dobrú noc a ideme si užiť tečúcu teplú vodu. Ja mám izbu s vaňou! A kúrením! Luxus. 

Ležím tam naložená, až kým voda nevychladne. Potom sa uložím do mäkkej bielej postele a nemôžem spať. Nechcem spať. Keď sa totiž zobudím, bude to posledný celý deň, čo budem môcť stráviť v zemi, ktorú som si zamilovala. Ale spánok, čas a noc ma premôže.

18.10.

Budím sa smutná a Bhakta to na mne pri raňajkách vidí. Oficiálne mi oznamuje dnešný plán a potom vraví: 

„Nebuď smutná, veď sa môžeš kedykoľvek vrátiť, i s rodinou a zas niekam pôjdeme.“ A potom dodáva:

„Hlavne neplač, ja neviem vôbec utešovať.“

Sľubujem, že nebudem a vydávame sa k dvom významným chrámom v údolí Haa. Bieleme a Čiernemu.

V siedmom storočí žil v Tibete kráľ Songcän Gampo. Áno, to je ten, čo postavil za jednu noc 108 chrámov, aby nimi prišpendlil k zemi démonku a dva z týchto chrámov (Džambey a Kyiču) sú v Bhutáne. 

Jedna z legiend vraví, že sa kráľ prevtelil do dvoch holubov. Bieleho a čierneho. Na mieste, kde pristál biely holub, bol postavený Lhakang Karpo (Biely chrám) a logicky podobne to bolo s čiernym holubom a stavbou Lhakang Nagpo.

Z priestranného, kameňmi vykladaného nádvoria vedú široké schody k hlavnej budove chrámu. Obchádzam ju už automaticky po smeru hodinových ručičiek a roztáčam modlitebné mlynčeky. 

Pripomínam si Bhaktove slová:

„Toč s nimi jemne, so súcitom. Sú ako cítiace bytosti, tiež nemajú radi hrubé zachádzanie. Majú radi, keď sme nežní“.

Nikde nikto. Vyčkávame, či sa nezjaví nejaký mních, ktorý by nám ukázal svätyňu. Obdivujem všetky tie detaily zdobiace nielen chrámy ale i bežné obydlia Bhutáncov.

Všetky prvky majú svoj význam, ale u niektorých ho nevie ani sám Bhakta. Každopádne toto u vchodu ↓↓↓↓↓, je snežný lev.

Nakoniec sa zjaví mních, ktorý nám otvára svätyňu a Bhakta mi vraví: 

„Myslím, že už poznáš všetkých.“

Prechádzam šerom a potichu mu odriekam na schválenie mená sôch a postáv na freskách: Buddha, Padmasambava, Ngawang Namgeyl, Čenrezig, Tara.

Potom sa pešo vydávame popri rieke až k množstvu jednotných budov. Pred nimi postávajú, posedávajú, vešajú prádlo a popíjajú čaj dospelí muži. 

„Videla si už viac relaxovanú armádu? Nie je na svete zrelaxovanejšia“. Poznávam medzi nimi Indov. Majú tu i svoj hinduistický chrám. Bhakta sa pomodlí. On je totiž pôvodom z nepálskej hinduistickej rodiny. Buddhistom sa môže stať ktokoľvek, ale hinduistom sa človek musí narodiť.

„Aj ja som chcel byť vojakom…“

„Fakt? A prečo nie si?“

„Nevzali ma kvôli tetovaniu“, chytí si rameno po celú dobu zakryté v dlhých rukávoch gho. Na jednom má draka a na tom druhom morskú pannu. Ako Dorji. Pozostatok z divokých študentských čias.

„Ale otcovi som povedal, že ma nevzali, pretože som príliš malý.“

„A to ti uveril?“, pochybujem, pretože drvivá väčšina Bhutáncov je rovnako vysoká (resp. nízka) ako Bhakta, takže armáda by čítala iba pár kusov chlapov vyšších ako ja.

„Neuveril, zdvihol telefón a zavolal na prijímač, kde mu povedali pravdu. Tak som sprievodca.“

Autom prídeme do sedla Cheli la a pešo sa vydávame na moje prianie k ženskému kláštoru Kila Gompa. Volajú ho i druhé Tigrie hniezdo. Nie je taký veľkolepý, ale na kolmých skalách drží rovnako záhadne. 

Mníška s vyholenou hlavou a okuliarmi, ktorej vek nedokážem odhadnúť, nám otvára svätyňu. Podlaha z drevených brvien je tak vyleštená, až sa bojím, aby som sa na nej nepošmykla. Chvíľu sa všetci traja spolu rozprávame o živote v kláštore a potom sa ma Bhakta pýta:

„Mám ti tu vybaviť pobyt?“

„Mne? Mňa by hneď vylúčili pre narušovanie morálky. Ja by som nemohla žiť v kláštore.“

„Teraz možno nie, ale v starobe často príde čas, keď sa potrebuješ zastaviť a byť so sebou.“

Sadáme do auta a za vyhrávania bhutánskych love songov prekladaných Edom Sheeranom sa vraciame serpentínami do Paro.

Stiahnem okienko a užívam si každý tón hudby, každú zákrutu, každý závan studeného vetra z vysokých hôr, tmavé údolia a slnkom zaliate hory. 

„Tak naposledy“, povie Bhakta a pribrzďujeme. Medzi stromami ju zase uvidím. Moja sestra Jomolhari.

Sme v Paro a deň rozhodne nekončí. Stretávam sa s Jožkom (Pepom) Mikulom, letcom Druk Air a publicistom Michalom Thomom, špecialistom na krajiny Himalája. Dáme si spolu pozdný obed a skorého panáka Tatra tea, ktorý som šanovala celý výlet na túto príležitosť. Bhakta je síce srandista, ale keď narazíte na krajana, tak vtipy dostávajú iný rozmer. Odpoludnie príjemne vplávalo do večera a k nám sa pridáva Pepova priateľka, krásna Bhutánka Čuki. S Michalom sme sa síce rozlúčili, ale Chuki s Pepom ma chcú predstaviť svojim ďalším kamarátom. Vezmú ma do baru, kde sedí pár ďalších letcov Druk Air. Popíjavú a je im veselo. Veľmi veselo. Po čase priateľskej konverzácie, z ktorej nemôžu chlapci pochopiť, prečo som tu sama, čo ma núti chodiť po horách a prečo si nechem  dať s nimi drinky, sa pýtam ja:

„Kto z vás letí zajtra do Kathmandu?“

Prihlási sa jeden z Grékov, prešedivelý chlap statnej postavy. 

„Tak Zuzka letí s tebou“, hlási Pepa.

„Fakt?!“, radostne zvolá Pantelis, kapitán letu. „Keď budeš nastupovať, tak povedz letuške, že chceš za mnou do kokpitu“.

„Jasné“, odpoviem sarkasticky, pretože mi táto možnosť, že by som mohla do kokpitu, mi príde naozaj nepravdepodobná. Mne sa také úžasné veci nestávajú a naviac som strašná hanblivka, aby som niekoho o niečo také prosila. Je mi niekedy kvôli tomu so sebou ťažko žiť.

„Ja to myslím vážne. Ak sa neprihlásiš ty, nechám ťa vyvolať rozhlasom“.

„Dobre teda“, poviem už pokornejšie a zachváti ma chíľkové vzrušenie. ´No uvidíme…Sľuby-chyby. Obzvlášť tie alkoholové´.

Je okolo deviatej večer a prosím Pepu s Chuki, aby ma hodili do hotela. Javí sa to tu ako perfektná zábava, ale sľúbila som Bhaktovi, že s ním ešte naposledy povečeriam.“

„Prečo už odchádzaš?“, nechápavo sa pýta Pantelis.

„Buď musíš odísť ty, aby si bol na zajtrajší let triezvy, alebo musím odísť ja, aby som nevidela, v akom stave a čase si dnes skončil.“

Pantelis pozrie na hodinky a vraví a úplne zrelaxovaný odpovedá:

„Veď letíme až za 12 hodín.“ Tomu vravím seriózny argument.

19.10.

Čangej a Bhakta ma vezú na letisko. Objatie, pár milých slov, žiadne slzy (veď som to sľúbila). Dávam Bhaktovi môj malý batoh, ktorý sa mu tak páčil, obálku s dýškom pre oboch a Bhaktovi i s lístočkom, že to má na svoju obľúbenú posilovňu, aby sa dostal do formy. Alebo z formy – tej guľatej.

Sedím v malinkej letiskovej hale. A uvidím ju znovu. Mníšku, ktorú som videla minulý rok v poslednom chráme pred odjazdom do Indie. Poznávam ju, pretože je vysoká a vizážou sa podobá na Európanky a nie na Bhutánky.  Poznávam ju podľa úsmevu. A teraz už viem, kto to je. Emma Slade. Angličanka, ktorá bola úspešnou bankérkou, kým ju nestretla osudová udalosť. V Jakarte (Indonesia) ju vzali ako rukojemníka a skoro prišla o život. To bol prapôvod toho, že sa začala zaujímať o hlbšie príčiny bytia človeka na zemi a priviedlo ju to až do bhutánskeho buddhistického kláštora. Celý jej príbeh si môžete prečítať (zatiaľ iba v angličtine) v knihe Set Free.

Pozerám na ňu, ako vtipkuje so skupinkou Angličanov vedľa mňa a nehýbem sa. Nemám odvahu sa jej prihovoriť a povedať: „Ja Vás poznám. Síce iba z internetu, ale viem, kto ste. A stretávam Vás už druhý krát.“ 

Aj vy to tak máte? Že keď náhle stretnete niekoho cudzieho, koho stojí za to obdivovať, kto by vás mohol inšpirovať, s kým by bolo čo zdielať, kto by vás mohol niečo naučiť, rozšíriť obzory, tak znehybniete a nie ste schopní vôbec ničoho. Ten niekto vám príde tak neskutočne vzdialený, i keď je tak blízko. Pripadám si ako priehľadný kus hmoty bez vlastnej vôle. Strašný pocit, sedieť v tej svojej bezpečnej ulite paralyzovaná možnosťou niečoho doteraz nepredstaviteľného.

Emma odíde.

Proste som taká. Nesmelá, hanblivá, nepriebojná, bojazlivá. Naozaj som taká, keď tu sedím? Tu v Bhutáne, na letisku po niekoľko dňovom treku v Himalájach, sama. Som, ale snažím sa nebyť a pritom byť stále sama sebou.

Prichádza posádka našeho lietadla. Medzi nimi kapitán Pantelis. 

´Tak a teraz sa zdvihni a maž ho pozdraviť!´ Donútim sa, i keď byť nepriehľadnou hmotou mi ide o dosť lepšie.

Pantelis mi na pozdrav podá ruku a povie, že ma bude čakať v kokpite. A už viem, že sa to naozaj stane.
Fotím si lietadlo Bhutan Airlines, druhej bhutánskej leteckej spoločnosti, s Paro dzongom v pozadí, lúčim sa pohľadom s Kráľovstvom Hrmiaceho Draka a stúpam po schodíkoch k ďalšiemu dobrodružstvu.

Na poslednom schode ma ako nejakú delegátku víta Pantelis a oznamuje letuškám a kopilotke Sonam, že budem hosťom v kokpite. Všetci sa usmievajú a ja nemôžem veriť, že je to tak jednoduché. Pripášu ma na sedadle spôsobom, z ktorého sa nedokážem už bez pomoci uvolniť a snažím sa nebyť od vzrušenia tak brutálne nervózna. Nebojím sa letu. Bojím sa sama seba. Bojím sa strachu. Toho paralyzéra, ktorý dokáže zničiť všetky sny predtým, než začnú.

A len tie hory z výšin neba mi dodávajú pokoj.

„Vidíš, je to jednoduché, ako hrať playstation“, obracia sa na mňa Pantelis potom, ako domačká tisíc gombíkov a poposúva sto páčiek.

Zdlabnem snack prvej triedy a o chvíľu sa Himaláje začínajú rozlievať do zelene Kathmandského údolia. Pod nami sa objavuje obrovská aglomerácia halená do smogu. Klesáme do jej stredu. Domy, všade samé domy, ktoré obkľúčili približujúcu sa letiskovú dráhu. Pristávame bez zaváhania. 

Pantelis sa so mnou lúči, praje mi šťastnú cestu domov a dúfa, že sa zase uvidíme. To ja tiež. Ďakujem za neskutočný zážitok. Vystupujem z lietadla. Vstupujem do iného sveta. 

Je cesta do Bhútánu vaše životní cesta?
Pak by měla vypadat podle vašich představ a přání.
Pojďme ji vytvořit společně.
Itineráře zde uvedené jsou ukázkou toho, jak ta vaše cesta může vypadat. Ale jeho tvorba je i na vás. Vše připravujeme individuálně dle vašich přání.