Na krídlach hrmiaceho draka XIV.
27.10. Goodbye Bhutan
Vyrazíme už o šiestej, pretože o siedmej zatvárajú kvôli opravám za Trashigangom cestu, po ktorej sa potrebujeme dostať do Khalingu. Tam sa poobede máme stretnúť so zvyškom trekujúcej skupiny .
My sme v Khalingu tým pádom príliš skoro, a tak navštívime miestnu školu pre slepých, kde prehodím pár slov s jedným z učiteľov, v angličtine si vypočujeme pri rannom brífingu inštrukcie pre učiteľov na celú zimu vrátane toho, že sa majú poriadne umývať a zaznie i krásna bhutánska hymna.
Bhimovi sa zapáči na ulici roztomilé šteňa výzoru jack russela a chce si ho adoptovať. Potom si to ale kvôli možným problémom na Indickej hranici rozmyslí a psíka púšťa znovu na ulicu. I takto funguje starostlivosť o túlavých psov. Proste si ho niekto adoptuje, alebo ho na ulici nakŕmi.
Keď sa raz v Bhutáne rozhodli postarať o túlavých mestských psov tak trochu po našom a postavili im útulky, nielenže sa medzi sebou psy pozabíjali, ale výrazne sa zvýšil výskyt hlodavcov v okolí ľudských obydlí. Tak ich zase pustili do ulíc a radšej zaviedli kastračný program na zníženie populácie.
V obchodíkoch nakúpime colu, pivo a dobroty pre kamarátov a sadneme si do miestnej čajovne, ktorá je obdobou našej krčmy a u výborného mliečneho čaju so zázvorom trávime čas do stretnutia s kamarátmi. Tí sa po návrate z treku usalašia na zemi pred obchodom s pivom v ruke a sú z eufórie celí bujarí. Dáme si na obed mimo iné výborné taštičky momo plnené mletým mäsom alebo zeleninou a jedovate zelene sfarbené koláče, čo nám kúpila bhutánska ekipa.
Vyberieme dýško a slávnostne ho predáme Namgyelovi – manažerovi cestovky Wangchuk Tours and Treks, ktorý to všetko absolvoval s nami a ktorý ho (snáď) spravodlivo rozdelil medzi koniarov, šoférov, kuchtíkov a sprievodcu.
Nasadáme do busu a vydávame sa na posledný úsek bhutánskej cesty – na hraničný prechod s Indiou do Samdrup Jongkhar.
Po chvíli ale zastavujeme, pretože Petr zisťuje, že nemá v buse svoju batožinu. Pár bhutánskych telefonátov zo smartphonov a batožina zabudnutá na koni sa už vezie zase s nami. Začínam si myslieť, že Petr to robí naschvál a fakt tu chce zostať.
Občas musíme stáť dlhé minúty kvôli závalom. Čas neúprosne beží a i keď to Bhim smaží viac, ako obvykle, my stále nevieme, či to na tú hranicu stihneme včas, aby nás pustili do Indie.
Momentálne nás ale viac trápi tesný stret s kamiónom v úseku, kde sa fakt vojde iba jedno vozidlo. Cúvanie autobusu do kopca a zároveň do zákruty, to už je husársky kúsok sám o sebe. Ale toto…
Centimetry (maximálne dva) delia náš bus od skalnej steny vľavo. Výnimočne prítomné zvodidlá delia kamión v protismere od priepasti vpravo… Takéto adrenalínové poposúvanie som videla naposledy v telke v dokumente najnebezpečnejšie cesty sveta… Mamáááá! (ešte že to nevidíš).
Napadla ma znova myšliena, ktorá sa mi počas tohto výletu vracala často: „Všetko je tak, ako má byť. Keď tu mám umrieť, je to moja karma. Akurát s tým bude viac papierovačiek, akokeby to bolo v ČR na D1.“
Všetko dobre dopadne, lebo šoféri sú tu trpezlivejší, ako na D1. Blížiacu sa hranicu s Indiou je poznať i podľa kontinuálnej asfaltovej pokrývky a pribúdajúcich svetiel popri ceste. A ešte zvodidlá tu sú hustejšie.
A je to tu. Opúšťame rozprávkové kráľovstvo Bhután. Pár razítok do pasov, lúčenie sa s bhutánskymi kamarátmi, presun batožiny z voňavého pohodlného Bhimovho busu do toho indického (v ktorom sa nedá u mňa otvoriť okno a trikrát si tresnem hlavu o poličku nado mnou. Asi za trest, že si nevážim, čo mám).
Aký to fyzicky jednoduchý úkon… Čo ale ten duševný?
V Indii začína nový, celkom iný príbeh. (A na ten si kliknite hneď, ako ho uverejním :))
Odohralo sa ďalšie nádherné himalájske dobrodružstvo, ktoré mi, tak ako pred dvoma rokmi Nepál a Tibet, spôsobuje po návrate domov „chorobu z nízky“.
Môj report z toho výletu začínal takto:
„Keď existuje choroba z výšky, existuje aj choroba z nízky?“
Určite áno, lebo ja ju mám! Zase!
Ale o tom, milé deti, až v ďalšom blogu 🙂
