Druhý deň treku v doobedných hodinách prechádzame cez stanovište Indickej armády, ktorá je tu ako spojenec Bhutánu detašovaná kvôli blízkosti Tibetskej hranice. Každopádne všetky čínsko-bhutánske prechody sú zavreté. Vojaci nám ponúknu mliečny čaj a ja už kašlem na svoje potravinové intolerancie, vrátane tej na mlieko a vypijem ho tiež. Bez kontroly dokladov nás púšťajú ďalej. Prejdeme okolo ich posratého (kravami) volejbalového ihriska a ďalšia časť treku pripomína výpravu do praveku alebo Jurský park. Liany a papradie visiace zo stromov, machom obalené skaly, horské riečky.
Civilizáciu vidíme iba v podobe tabuliek s Buddhovými a inými múdrymi citátmi pribitých na stromoch: „Ak chceš prosperitu jeden rok, pestuj obilie. Ak chceš prosperitu desať rokov, pestuj stromy, ak chceš prosperitu sto rokov, vzdelávaj ľudí“. A ďalší: „Nakoniec si uvedomíme, že ak zničíme ekosystém, zničíme seba“.
Väčšinu dnešného treku idem sama. Pred sebou ani za sebou niekoľko stoviek metrov nikoho nemám a úplne mi to vyhovuje. Človek proste občas musí byť sám, aby sa poznal. Zvláštne, ako sa možeme cítiť v kŕdli ľudí osamotení a ako nám príde samota tým najprirodzenejším spôsobom bytia. Pochodujúc v tichu lesa riešim väčšinu svojich diliem. Všetko mi je také jasné, pretože emócie môžu konečne z tej diery niekde hlboko v duši. Konečne ten úžasný pocit, že žijem a nielen prežívam. Že cítim svoje telo, ktoré ma nesie. A ja už nenesiem nič ťažšie, než svoj batoh, pretože sa všetko v týchto chvíľach v mojej mysli vyriešilo akosi samo. Čo z toho mi zostane jasné, keď sa vrátim?
Prešli sme 16 km za 5 hodín a nastúpali ďalších 900 m. Sme v Thang Karmo vo výške 3050m.n.m. a dýcha sa nám dobre.
Po kúpeli v studenej horskej rieke, kde sa ani mydlo nechcelo rozpustiť, si doprajeme výbornú večeru pri ohníčku. Do jeho plameňov ale nemôžeme hádzať žiaden odpad, aby sme neurazili bohov. Voda očisťuje telo a dym ducha.
K spánku sa ukladáme v jednoduchej drevenej chatke pre pútnikov potom, ako Jirka F vyhodí zo svojho spacáku drzú myš.