Na krídlach hrmiaceho draka VI.
18.10.2016 Púť do posvätného miesta
Ráno sa vydávame z dedinky Khoma do chrámu na kopci. Mladý mních nás uvedie do priestorov, kde nad oltárom sedí neodmysliteľný Padmasambava, steny pokrývajú démoni a mystické bytosti ako Čusina – kríženec slona a krokodýla, ktorá tiež zdobí strechy chrámov ako chrlič.
Nechýba ani plagát milovaného piateho kráľa Jigme Khesar Namgyel Wangčuka.
Na stĺpe vyfotím nádherné dvojité dordže – hromoklin – so štyrmi svastikami. (Dvojité dordže s dvoma drakmi je mimochodom emblémom Bhutánu.)
Na vonkajšej stene chrámu je nakreslená kála-čakra – kruh života – a vedomosťami nabitý Dorji nás ňou prevedie ako Vergilius Danteho v Božskej komédii.
Kruh života drží hrozivo vyzerajúci démon Čenrezig (Avalokitešvára) znázorňujúci pominuteľnosť. Uprostred je malý kruh a v ňom sú tri zvieratá predstavujúce tri najvačšie hriechy: kohút – žiadostivosť, had – agresivitu, hnev, nenávisť a prasa – ignoránciu vo vzmysle nevedomosti.
Okolo je ďalší kruh znázorňujúci dobré a zlé skutky, čiže príčinu a následok – karmu. Kalačakra je rozdelená na hornú a dolnú polovicu. Horná znázorňuje lepší svet, sídlo ľudí (túžba/chtíč), polobohov (žiarlivosť) a bohov (pýcha). Dolná to je peklo, zvieratá (hlúposť), hladní duchovia (lakomstvo) a pekelné bytosti (hnev). Bytosti z hornej polovice môžu spadnúť do dolnej a naopak.
Vonkajší kruh znázorňuje dvanásť príčinných súvislostí vzniku utrpenia – samsáry. Mesiac v rohu je symbol oslobodenia a Buddha v náprotivnom rohu ukazuje na tento mesiac a tým nám vraví, že existuje cesta zo samsáry, k oslobodeniu.
Ďalšie detaily zatiaľ nepoznám. Dorji by nám o tom rozprával do večera, ale musíme vyraziť naproti ďalšiemu dobrodružstvu – púti do posvätného Singyedzongu, miesta, kam si praje raz za život prísť každý Bhutánec.
Prvý deň treku začíname na trucku :). Niektorým sa táto forma trekovania krajinou na korbe nákladného auta páči. Batohy a všetku výbavu vrátane poľnej kuchyne, matracov na spanie a kempingových stoličiek nám nesie 22 koní (ak mám správny údaj), ktoré sprevádzajú horsmeni v netradičnej turistickej obuvi – gumákoch (holinkách pre Čechov ;)).
Úzky kamenistý chodníček vedie hore-dole po strmých svahoch pokrytých rododendronami, orchideami, papraďami, bambusom, banánovníkami, proste subtropickou vegetáciou, kde to vyzerá ako v Indonézkej džungli, kde som síce nebola, ale kamarát to vravel. Vlhkosť každopádne nie je tak vysoká, je príjemne teplo.
Cestou pijeme z horských pramienkov, ktoré kde-tu roztáčajú vodné modlitebné mlynčeky. Svätá voda.
Keď výhľad prestane haliť hustý les, oči sa možu túlať hlbokým údolím a labyrintami hôr, obrovským vodopádom, z ktorého sa rodí dúha a tam v diaľke je už vidieť i špičky skalných hradieb.
Občas prejdeme vymletým korytom horskej rieky, ktorá sa v období monzúnových dažďov (jún, júl, august) valila z hôr a brala so sebou všetko, čo jej stálo v ceste.
Prechádzame okolo darov (vertikálne modlitebné vlajky) a maniokového políčka do malej zapadlej dedinky Tshango (cca 2200m.n.m). Síce sem nevedie žiadna iná cesta necesta, než tá po ktorej sme sa sem dotackali, ale zato tu majú na konci poľa obrovskú parabolu (?).
Ubytujeme sa u miestnych a povečeriame v ich spoločenskej miestnosti – malej kuchynke bez stolov a stoličiek, pekne na zemi. Miestne ženy nám po večeri prinesú na privítanie ara – typický miestny alkohol z ryže, do ktorého sa pridáva vajíčko a tuk. No proste pre väčšinu z nás nepožívateľné. Ale oni toho majú plné nádoby a stále dolievajú.
Sediac na zemi obklopená priateľmi a spievajúcimi miestnymi milými ľudmi, pre ktorých sme úplne prví turisti, čo sem zavítali (lebo dostali povolenie od kráľa), rozmýšľam, kedy mi bolo naposledy tak dobre.
Odoberám sa spať do domácej svätyne, ktorú má každý dom a kde nám trom dievčatám ustlali. Dúfam, že sme ju svojimi za život nahromadenými hriechami nijak nepoškvrnili.
