Na Krídlach hrmiaceho draka V

17.10.2016. V tieni nekonečne veľkého Padmasambavu

       Zobúdzam sa už o šiestej v luxusnom hoteli Wangchuk (ako inak) v meste Mongar a pohľad z okna ma utvrdzuje, že som v rozprávkovej krajine (alebo sa mi to všetko sníva). Slnkom zaliate vysoké zalesnené hory všade dokola, po svahoch ktorých sa šplhajú domčeky jednotnej butánskej architektúry. Domy tu nesmú mať viac ako päť poschodí a aj tie moderné musia byť v tradičnom štýle.

V našom ponímaní je Mongar malé mestečko s počtom obyvateľov asi 3-4000. V tom butánskom je to jedno s najväčších miest, ktoré má dokonca vlastnú nemocnicu.

Po výdatných viacchodových raňajkách sa vydávame do Mongar dzongu, kde na centrálnom nádvorí práska mních – učiteľ – bičom. Zvláštny spôsob zvolávania malých mníchov-žiakov na modlitby… Nerobím si ilúzie, že občas jednu neschytajú.

Vchádzame za nimi do svätyne, kde už všetci sedia nad sútrami a drmolia ich, starší spamäti, mladší zatiaľ čítajúc. Sadnem si na zem. Fotím málo, nechávam sa unášať tou hypnotizujúcou zmesou hlasov, bubnov a píšťal. Konečne zase ten vibrujúci pocit vo vnútri. Mier.

 Vo vonkajších priestoroch dzongu nám na stenách ukazuje a vysvetľuje vysmiaty Dorji jednotlivé maľby. 

Už poznávame, že ten s fúzikmi a tigrom je Padmasambava. Pri vchode sú zase ochranné božstvá, pre každú svetovú stranu jedno. Ten, čo drží potkana pľuvajúceho drahokami, je ochranca severu. Vedľa neho s hadom v ruke zase ochranca západu, ten s lutnou východu a s mečom je ochranca juhu.

A je tu ešte ďalšia často videná tantrická maľba: Yab-Yum. Posvätné spojenie Súcitu ako mužského a Múdrosti ako ženského aspektu. Milostné spojenie ako cesta k osvieteniu. Krásne, nie?

Vchádzame do chrámu, ktorý sa práve dokončuje. Všade je lanami spájané bambusové lešenie, po ktorom sa ako opice pohybujú lokálni remeselníci. S otvorenými ústami ma nachytal Jirka K a podozieral ma, že nečumím na výzdobu, ale chlapom na lešení pod gho (tradičný odev Butáncov). Tentokrát som nevinne čumela a nechápala, aká sila vôle drží lešenie pohromade a na dôveru remeselníkov v toto zariadenie.

Pri odchode si pred vstupom do dzongu všimneme značky zákazu fajčenia pod pokutou 500,- Ngultrumov, čo je miestna mena  (1 CZK = cca 2,6 BTN). Od r. 2010 je fajčenie, ako aj predaj a dovoz cigariet v Bhutáne zakázené (minimálne na verejných priestranstvách). To bohužiaľ ale neznamená, že tu „tajne“ nešlukujú.

Dostali sme výnimočne polhodiny osobného voľna a tak vyrážame do ulíc. Miestne obchodíky ponúkajú vlastne to isté. S nadsádzkou zhrnuté: sáčky so slanými chrumkami, CocaColu a vonné tyčinky. Ale jeden obchod je špeciálny. Nad jeho vchodom je svetelná tabuľa: „FARM EGG OUTLET“. Dúfam, že tu nenakupuje náš kuchár.

 Domáci posedávajú pred domami a popíjajú čaj, alebo točia obrovským modlitebným mlynom. Prejdeme okolo futbalového ihriska a dokonca uvidíme i smetiarske auto v akcii. Predsa len sa teda snažia o odpad nejakým spôsobom starať, i keď to v uliciach niekedy vyzerá, že veria na sublimáciu.

Na elektrických drátoch sedia neodmysliteľné havrany. Spomeniete si ešte na legendu, v ktorej sa hovorí, že zakladateľa- zjednotiteľa Bhutánu Ngawang Namgjal Žabdrunga priviedlo do tejto krajiny ochranné božstvo Mahákala v podobe havrana?

       Nasadáme na bicykle a spúšťame sa blatnou cestou z cca 1800 m.n.m do údolia (cca 900 m.n.m) za ďalšími krásami krajiny. Zastavíme na trhu na križovatke, kde rýchlosťou blesku rastú ceny banánov, keď miestni vidia, aký máme záujem. Pravdou je, že lepšie banány som nejedla.

      Slnko zalieva kopcovitú krajinu mäkkým svetlom a po spevnenej ceste by sa dalo na bicykli frčať pomerne rýchle, ale ja stále brzdím, lebo sa bojím, že si kvôli hltavému kochaniu sa krajinou políčok s obilým a ryžou pretkanou domčekami, rozbijem držku. A keď uvidím pri ceste vertikálne modlitebné vlajky -dary- vítajúce pocestných pred dedinkou, zleziem zo sedla a fotím a neverím. Vlastne je pekné veriť v rozprávky. Tak verím…

Dofrčíme až k visiacemu mostu vysoko nad prudkou riekou lemujúcou cestu do Lhuentse. Na spoločné foto sa všetci nasúkame na most a tajne sa modlíme, aby sa s nami neutrhol. 

      Na obed sa zastavíme v „krmičke“, kde sa na strechách i priamo na ceste suší červené čili. Národným jedlom je ema datshi – čili syr. 

 

 Naskáčeme do busu a necháme sa unášať scenériou. Keď cesta vojde do krajiny terasovitých políčok so zlatavou ryžou, Jirka Kolbaba kričí svoje: „Stop for photo“ a všetci vyliezame von a snažíme sa zachytiť tú malebnosť skrytú v jednoduchých veciach.

I tá kravka s teľaťom pri ceste na okraji poľa nám príde fotogenická. Žena kosí ryžu a dáva ju do stohov. Je ticho. Je dobre. Proste iba som…

 

 Roztočíme modlitebné mlynčeky spolu s babičkou na vonkajšej hradbe a vchádzame do areálu, kde mnísi polievajú hadicou kvety, trávnik a túlavé psy, od ktorých chytím blchy… Aj tak to bola iba otázka času. Nebudú hošie, ako tie české ;).

V podstavci sochy Guru Rimpočeho je svätyňa a aj tu prebiehajú práve modlitby. Fotiť sa nesmie, ale mne je to aj tak jedno, pretože to, čo chcem zachytiť, sa dá iba srdcom.

Večer za tmy prichádzame do tkáčskej dedinky Khoma, kde nám nocľah poskytnú miestni vo svojich domoch. Proste vypracú všetky izby vrátane svätyne, na zem nám dajú matrace, ak nemajú už voľnú posteľ, deky, vankúše a sami sa uložia do malej komôrky. Večer nám ukážu ženy svoje nádherné pestrofarebné, na stavoch tkané výtvory a my im neodoláme a pustíme dosť ngultrumov za tieto umelecké diela.

     Dnes sú Vianoce. Ja viem, že je v kalendári 17.10. , ale my sme sa rozhodli (resp. náš vedúci Ruda), že dnes budú Vianoce. Darčeky boli rozhodne originálne: prak (gumipuška), drevená kravata, CD s tibetskou hudbou, magnetky s falusom, nálepky „I Love Bhutan“, žuvačky HappyDent, rituálny zvonček, nádoba na čang, nášivky s Tygrím hniezdom z Petrovej domácej produkcie, CD Everest, atď, atď…

Pripútanosť k veciam je jeden z hriechov, nie? Všetko je pominuteľné. Nech nás Rimpoče ochraňuje.
Napadnú ma slová mojho kamaráta: „Dávať – ako jediný spôsob potvrdenia vlastnej existencie.“