Na krídlach hrmiaceho draka IV
Najstarší chrám, ohňové rituály a mystický spln
16.10.
Stoosem chrámov za jedinú noc nechal postaviť tibetský kráľ Songcan Gampo v 7. storočí, aby nimi prišpendlil démona, ktorý sužoval jeho krajinu. Dva z týchto stoôsmich chrámov sú v Bhutáne a stále to v nich žije. Z Jakaru sa k jednému z nich – Jambay – dostaneme zase na bicykloch. Názov chrámu Jambay je ekvivalent Jowo Jampa, ako sa tiež nazýva budúci Buddha alias Maitreia.
V chráme sa práve odbavujú rituály -phowa- za zosnulého muža, ktoré potrvajú 49 dní, z nich najvýznamnejšie sú 7.,14.,21., a 49. deň. Počas týchto dní sa modlí za jeho dušu, aby našla správnu cestu.
Stále cyklisticky prídeme k Kurjey Lhakank, miestu večného odpočinku prvých troch kráľov Bhutánu.
„Kur“ znamená telo a „jey“ otlačok. Otlačok tela samotného Padmasambavu je v jaskyni nachádzajúcej sa vo vnútri tohoto komplexu chrámových budov. Veľký cypriš za chrámom je vraj pútnickou palicou Padmasambavy a skrýva termu, ktorú tu rimpoče zanechal. Cypriš je národným stromom Bhutánu.
Šlapeme ďalej krajinou a automobilová premávka na nezpevnenej ceste začína hustnúť. To preto, že sa blížime k miestu veľkého ohňového festivalu Thangbi Mani Bumthang.
Pred chrámom tancujú v maskách a oranžových sukniach mníši, zapaľujú menšie ohníky a potom sa presúvajú s celým davom na voľné priestranstvo, kde za zvukov obrovských trúbiek koncami opierajúcich sa o zem, činel, bubnov a prítomnosti záhadného, mongolsky vyzerajúceho kúzelníka s dordžem v pravej ruke, zvoncom v ľavej a v odeve s tvárou Mahákalu, zapaľujú veľké hranice z dreva a trávy.
Behajúc okolo zapálených hraníc si účastníci očišťujú svoje hriechy. Vysmiati muži s revúcimi deťmi na ramenách alebo v náručí bežia okolo zapálených hraníc a iskry im skáču do vlasov.
Pri jazde údolím Ura, ktoré tiež nazývajú Skrytý raj, nám Dorji rozpráva legendu o démonovi – deväť hlavom hadovi, ktorý sa tu objavil a priniesol lepru. (Neviem prečo, ale had je v Bhutáne spojený s leprou). Miestne ochranné božstvo hada vyhnalo a ten utiekol do rieky a navždy zmenil jej tvar do podoby vlniaceho sa hada.
Tiež sa tu narodil Pema Lingpa – tzv. tertön – ako nazývajú objaviteľov term (opakujem, že termy sú spirituálne poklady, ktoré ukrývajú veľký učitelia a zanechávajú ich pre ďalšie generácie, ktoré ich nájdu v pravý čas). Pema Lingpa je po Padmasambovi pre Bhutáncov najdôležitejší predtaviteľ školy Ningma.
Sme v sedle Thrumseng La (3554 m.n.m) a nasadáme zase na bicykle. To, čo nasleduje nedokážem popísať inak ako mystické…
Slnko v opare zapadá za zelenými horami, z ktorých sa valí hmla do mäkkým svetlom zaliateho údolia pod nami. Cestu lemujú trepotajúce sa modlitby na lungtách a chvíľu mám pocit, že toto je „lost highway“ do neba. Len míľnik s názvom mesta „Mongar 100“ dáva tušiť, že naša cesta skončí v civilizácii. Možno.
Začína sa stmievať a zďaleka nie sme v cieli. Ale za to stále na bicykloch. Bez svetiel.Je už úplna tma a cestu osvetľuje iba mesiac v mystickom splne. A keď už mám plné zuby nepredvídateľného šmýkania sa na blate a náhodných vjazdov predného kolesa môjho bicykla do dier, zosadám a tlačím ho do mierneho kopčeka. Nikde nikto. Ticho. V mesačnom svetle matne vidím biely obrys čortenu v sedle. Zdvihnem hlavu k oblohe obsypanej hviezdami a nad čortenom uvidím padať po dlhej trajektórii hviezdu. Zalapem po dychu. Je toto nejaké znamenie, ktorého význam mi uniká?
Pokračujem magickým svetlom podsvietenou cestou z kopca. Čoskoro ale prídem na to, že keď mám pleštiaci mesiac v protismere, tak veľa nevidím a vzdávam to. Mávam na náš bus, ktorý ma už dohnal a o pár metrov nižšie nakladáme i zvyšok skupiny. Cestou hltáme rozosiate svetielka v údolí, ktoré veštia približujúci sa Mongar.
