Na krídlach hrmiaceho draka II
Videli sme kráľa a kráľovnú!
14.10.2016
Ráno vyrážame busíkom k Národnému čortenu postavenému v r.1974 kráľovnou matkou k pocte svojho syna tretieho kráľa Jigme Dorji Wangchuk. Tento čorten, symbol Thimphu, neuchováva na rozdiel od iných, žiadne ľudské ostatky. V areále sú traja ochranní Boddhisattvovia: Avalokitešvára (symbol súcitu), Mandžušrí (symbol vedenia/poznania) a Vadžrapani (symbol sily), po ľavej strane sú obrovské modlitebné valce, ktoré roztáčajú sediaci deduškovia. Po pravej strane sa v hlbokých úklonoch, ktoré končia položením celého tela na zem – prostráciou, modlí mladšia generácia.
Dnes a nasledujúcich šesť dní sa konajú po celej zemi obrady za včera zosnulého thajského kráľa, preto pri vstupe do čortenu je jeho veľká fotka a tiež sa dozvedáme, že sa sem príde okolo obeda pomodliť sám piaty dračí kráľ – Druk Gyalpo. Nechceme si nechať ujsť príležitosť vidieť samotného kráľa naživo, ale predtým ešte stihneme výlet na kopec týčiaci sa nad Thimphu, kde je jedna z najväčších sôch Buddhy Šakjamuni (sediaceho Buddhu) na svete – Buddha Dordenma.
Socha vysoká 51,5 m znázorňuje Buddhu v jeho prirodzenej mysli a vyžaruje auru mieru a šťastia nielen na údolie Thimphu ale do celého sveta. Jej stavbou bolo naplnené dávne proroctvo z 8. storočia, ktoré zanechal v podobe termy Padmasambava.
Termy sú poklady (hmotné i nehmotné), ktoré veľkí učitelia zanechávajú skryté na rôznych miestach, aby boli neskôr nájdené pre ďalšie generácie.
Radka má skvelý nápad zacvičiť si trochu jogy práve pred Buddhom a tak si popreťahujeme kosti a svaly na tomto mystickom mieste so skvelým výhľadom do údolia.
Obídeme obrovského Buddhu obkoleseného ochrannými božstvami a mystickými bytosťami tak, ako zvyk káže, po smere hodinových ručičiek a vstúpime do vnútorného chrámu, kde sa posadím na zem za mníchov a užívam si prvýkrát na tomto výlete hlboké hlasy mníchov odriekajúcich mantry. Drevená podlaha od spevov vibruje rovnako ako moje vnútro.
Vraciame sa k Národnému čortenu. Čakanie na kráľa je dlhé, pretože z bezpečnostných dôvodov sa čas príchodu neuvádza. Ale to, že sa niečo deje, je poznať na hromadiacich sa úradníkoch v tradičných gho, lemujúcich chodník vedúci k čortenu.
Máme čas na fotenie miestnych. Kráľ sa fotiť nesmie a niekoľkokrát nás milo na to upozorňuje „poriadková polícia“.
Nie je mi zrovna fyzicky najlepšie, a tak si sadnem za rad stojacích čakajúcich. Snažím sa len proste byť. Nastalo zvláštne ticho. Potom tlesknutie. Postavím sa a zrovna niekoľko metrov odo mňa prechádza sám kráľ nasledovaný jeho krásnou ženou. Aký prchavý moment, keď sa zrazu dav ľudí pohne a hrnú sa za ním. Kráľ vstúpi do čortenu a ja sa nenechám umačkať davom a zostávam na prázdnom priestanstve.
Po nejakom čase sa všetci stretávame pred Čortenom a s úžasom počúvame rozochveného Jirku Kolbabu, ako nám líči stretnutie so samotným kráľom, ku ktorému ho pretlačil náš veľký náčelník Ruda Švaříček. Jirka úprimne a so skromnosťou priznáva, že sa mu do očí nahrnuli slzy, keď mu kráľ podal ruku. Domáci mu radili, nech si ruku už neumýva. Potom sa pridáva i Radka s Rosťou, že sa im kráľ prihovoril, keď vyšiel nečakane zadným vchodom. Úžasné a neuveriteľné. Teším sa spolu s nimi.
Autobusom sa vezieme cez mystické sedlo Dochu La (3100 m.n.m.) s jeho stoôsmimi čortenami až do Chime Lhakhang.
Chime Lhakhang je chrám, kam si ľudia z celého Bhutánu chodia pre požehnanie dreveným penisom, keď chcú počať dieťa. I sám kráľ s kráľovnou sem zavítal a 19.2.2016 sa narodila jeho výsosť princ bhutánsky Gyalsey. Tak sa necháme požehnať aj my…
Na tomto mieste premohol láma Drukpa Kinley, alias Božský Blázon (Divine Madman) démona svojím zázračným hromoklínom múdrosti (rozumej fallus) a šíril budhistickú nauku medzi prostým ľudom im zrozumiteľným spôsobom : sexom, alkoholom, tancom, spevom… Je obľúbeným doteraz.
Krajinou ryžových políčok sa od chrámu vraciame do dedinky, kde všetky domy majú pre nás nezvyklú výzdobu – falusy roznych veľkostí, farieb, niektoré s očami, iné so zubami. Dorji na to poznamenáva: „My Bhutánci sme hanbliví, ale ak sa jedná o falusy, sme veľmi hrdí.“ Tak iný kraj, iný mrav. Ak sa jedná o prostriedok dosiahnutia osvietenia, proti gustu žiaden dišputát.
Fallus je nielen symbolom plodnosti, ale i ochranným symbolom pred zlými silami a ohováraním. Visí i v každom rohu domu.
Po lokálnom pálivom obede, súčasťou ktorého je tiež národné jedno – ema datshi – chilli syr, pokračujeme blatitou cestou smer Trongsa. Až tam ale kvôli závalom na ceste po monzúnových dažďoch nedorazíme a končíme za tmy v meste Wangdue Phodrang. I keď je pokročilý čas, tak vačšina z nás je nabudená na to vidieť údajne najkrajší dzong v krajine – Punakha dzong alias Palác veľkého šťastia (Pungthang Dewachen Phodrang).
Po ceste k nemu sa nám naskytne možnosť zažiť večernú (nočnú) zábavu bhutánskych mužov. Budete možno prekvapení, ale jedná sa o národný šport – lukostreľbu. Na 150 m trafia terč, kým ja ho ani nevidím. Sú rozdelení do 2 mužstiev a podľa typu výkriku radosti alebo posmechu tipujeme, ku ktorému týmu patria.
Dorazíme ku krásne nasvietenému Punakha dzongu, ktorý leží na sútoku rieky ženskej Mo Chu a mužskej Po Chu. Dzong nechal v r 1637 postaviť Zhabdrung Ngawang Namgyal (pre tých, čo to ešte stále nedávajú, jedná sa o zjednotiteľa Bhutánu), ktorého ostatky sú uložené práve tu, spolu s posvätnými relikviami školy Drukpa Kagju.
Punakha bola v r. 1907 miestom korunovácie prvého bhutánskeho kráľa Ugyena Wangchuka a do r. 1955 hlavným mestom Bhutánu. Je to sídlo Komisariátu pre mníške záležitosti (Dratshang Lhentshog) a najvyššieho predstaveného (Je Khenpo) sekty Drukpa Kagju, budhistickej línie, ktorá je národným náboženstvom Bhutánu.
A opäť zaspávanie za štekotu pouličných psov, ktorých som po návrate do hotela nakŕmila mojím schovaným obedom. Keď som sa druhý deň pýtala Dorjiho, či ich teda vôbec môžem kŕmiť, tak odpovedal: „Áno, prosím, kŕm ich, kedy chceš a kedy môžeš. Sú to cítiace bytosti.“
