Na krídlach hrmiaceho draka XIII.

26.10. Ako sme si pohodičku užili



       Chlapci nám vymysleli pohodový program. Po anglických raňajkách sa vezieme kľukatými cestami niekam do hôr. Zastavujeme v dedinke, kde majú veterinárnu ošetrovňu. Veterinárny doktor tu sice nefunguje, ale majú aspoň technika, ktorý je údajne schopný sa postarať o bežné problémy s dobytkom. V „ordinácii“ sú po stenách plagáty s reprodučnými orgánmi kravy a tak sa pýtam, či robia umelú insemináciu. Technik mi odpovie, že umelú nie je treba. Regály polepené názvami bežných liekov zívajú prázdnotou. Takže nezoženieme ani odblchovač pre Blondeho. Miesto toho nám ponúknu mliečny čaj a sušienky a užívame slniečko a pohodku na dvore. Tiež sa dozvedám, že  asi pred mesiacom vypukla v Meraku besnota. Ak si spomínate, „naše“ šteňa je z Meraku, ale ukľudňujem Dorjiho, že Blonde naozaj nejaví klinické známky besnoty. (Hneď po návrate do Trashigangu ho nechal naočkovať).





       Z návštevy malého chrámu, v ktorom nebol ešte ani náš sprievodca, sme nadšení. Vnútorné steny svätyne sú reliéfované a tak démoni, svätci, flóra i fauna vystupuje do šera a dáva tomu úplne inú atmosféru. Dostaneme silné požehnanie od miestneho mnícha rituálnym predmetom a necháme na oltári nejaké finačné dary. 






      V novom chráme, ktorý sa buduje naproti tomuto starému, sme fascinovaní prácou remeselníkov, ktorí z hliny ručne vyrábajú stoosem identických démonov a malým štetcom maľujú detailné odtiene na pestrofarebných stĺpoch. Ale to, čo sme videli za plentou, schované pred zrakmi všetkých návštevníkov, nás dostalo najviac. Obrovská z piesku sypaná mandala s neuveriteľnými detailami mnohých farieb. Dozvedáme sa, že mandalu sypali mnísi ako tréning na veľkú slávnosť, ktorá prebehne pri vysvätení chrámu po jeho dokončení. 



      

       Pri spiatočnej ceste zastavujeme na kopci s výhľadom do údolia a na tráve za osamoteným domom si urobíme piknik. Ryžu, čo nezjeme, dajú chlapci mačkám a psom, ktoré sa tu začnú odniekiaľ objavovať v bezpečnej vzialenosti a sú veľmi plaché.

                                 Piknik: tá slama, to je naše posedenie.



      Po návrate do hotela povečeriame zase všetci piati spolu a pri pohári whisky (no obetovala som sa, no) poďakujeme našim sprievodcom. Na Dorjiho poznámku, že snáď máme dosť pekných fotiek, Ivan odpovedá vetou, ktorá sa mi nesmierne páči a s ktorou sa absolútne stotožňujem:

„Dôležitejšie než fotky je to, čo sme zažili, čo ostáva v srdci a čo sa vyfotiť nedá.“

Pohľad z hotela