Na krídlach hrmiaceho draka XII.

25.10. Expedícia Yeti


 
       Krásne slnečné ráno v horách. Naše bhutánske osadenstvo zaspalo (lebo dosť toho večer popili) a tak raňajky meškajú. Zatiaľ môžeme navštíviť miestny chrám. Ja tentokrát chrám miniem, pokračujem ďaleko za dedinu a dostanem sa do otvorenej zvlnenej krajiny lúk, kde sa pasú jaky a okolo nich sa potulujú psy podobajúce sa už tibetským dogám. Roztrúsené čorteny a ostrovčeky darov sa kúpu v rannom slnku a chvíľu závidím pasákom jakov… 





Na slniečku pri raňajkách si čítame o Yetim. V každej horskej dedine žije niekto, kto ho videl. Tu ho volajú Migoi. Je veľký ako dva jaky a strašne smrdí, má veľkú lebku s dutinou na vyrovnávanie tlaku vo výškach.

      Dokonca sme po opustení Meraku stretli anglickú expedíciu na škodovkách Yeti, ako ho šli hľadať. A keď neveríte: http://www.express.co.uk/travel/articles/731302/Yeti-skoda-Bhutan-expedition-India-Nepal-tourism


       Lúčime sa so skupinkou vydávajúcou sa na trek a naša skupinka o štyroch (ja, Ivan, Bhim a Dorji) sa necháva viesť mladým miestnym chlapcom skrz dedinku až do jeho domu, kde máme uzavrieť biznys. 

       Pred dvomi mesiacmi sa tu malej fene narodili tri šteňatá a Dorji si chce jedného „highlandra“ kúpiť. Ako veterinárku ma poprosí o zdravotnú prehliadku a výber najlepšieho kusa. 

       Všetky šteňatá majú blchy a z toho dermatitídu, ale to je tak bežný jav, že to budeme riešiť operatívne. Vyberiem teda toho najmenej bojazlivého a Ivan ho pomenuje Blonde, pretože je biely. No a potom dôjde na zdĺhavé handrkovanie sa o cene, počas ktorého nám stále dolievajú arak. Mne teda nie, pretože z môjho kalíška neubúda. Nakoniec je cena dohodnutá, ja dostanem šteňa do náručia, chlapci vezmú môj a Ivanov batoh a vyrážame dolu z hôr.





  

        Stopneme si malotraktor s malovlečkou, do ktorej sa ledva štyria s batohmi naskladáme a necháme sa pár stoviek metrov podrncať. Zastavujeme ešte v jednej dedinke, kde urobíme ďalší obchod. Tentokrák Ivan nakúpi klobúčiky z jačích chlpov a popijeme (alebo sa robíme, že pijeme) s miestnymi ženami zase nepožívateľný ara. 






       Dozvieme sa, že pekná dievčina, ktorá nás hostí a ktorá sa očividne páči i Bhimovi, má dvoch mužov, čo je v horách bežné a v kráľovstve Bhután povolené (platí to i opačne). Jeden muž pomáha doma a druhý pasie od jari do jesene v horách jaky. No a potom sa vymenia. Takže často sa nevie, kto je otcom detí. Ale tu sa o deti (tak ako o starých) starajú všetci členovia rodiny i susedia. 






       Potom už nasadáme do džípu a dlhou cestou bez obedu sa vraciame do Trashigangu. Dorjimu sa nepodarilo zohnať hotel, v ktorom sme mali pôvodne spať, a tak zabezpečil niečo iné…     Odbočíme z hlavnej cesty do kopca. Stúpame do tmy po niečom, ako poľná cesta, občas je matne vidieť dom z vlnitého plechu. Kde to budeme bývať, preboha? Aké je naše prekvapenie, keď na samom vrchu kopca stojí luxusný hotel s nasvieteným presklenným foyer. Prvá moja obava bola, či nás s tým malým zablšeným šteňaťom, ktoré mi celú cestu spokojne spalo v náruči, pustia dovnútra. Vôbec žiadny problém a dokonca si ho všetci z recepcie prišli poňuňať. 






       Noblesnú večeru si užívame všetci piati spolu potom, ako vysvetlíme pomaly chápajúcemu miestnemu personálu, že my dvaja bieli naozaj chceme sedieť pri stole s našimi troma bhutánskymi kamarátmi, ktorí by inak jedli vzadu v kuchyni. 


       Šteňa vykúpem, vyčešem čo najviac parazitov, vysuším v nebesky bielom hotelovom uteráku, nakŕmim zbytkami z večere a vzhľadom k tomu, že je prvý deň od matky a naozaj nechce byť samo, tak spí so mnou v posteli. Následky tohto činu je vidieť v podobe štípancov od bĺch ešte niekoľko dní.