Na krídlach hrmiaceho draka III

Na bicykloch Tour of the Dragon

15.10.


           Pri raňajkách v hoteli bhutánsky čašník pozerá na bolywoodskeho Tarzana. Jemu zastáva dych, nám rozum. Efekty sú ako z počiatku filmovej histórie, ale to my už sme rozmaznaní technológiami a kriticky nároční na všetko, čo sa týka hi-tech.


           Ďalšou zastávkou na ceste do Mongaru je mníšska škola, kde v triedach na drevenej podlahe sedia malí chlapci odetí v šarlátových rúchach a odriekajú zo sútier. Učiteľ nás nechá vojsť cez dvere, nad ktorými visí najznámejšia mantra: „Om mani pae mey hun“ (alebo tiež „Ohm mani padme hum“ podľa toho v akej budhistickej krajine ste) v preklade znamenajúca „Ó klenot v lotose“. Je mantrou Avalokitešváry (alias Čenreziga) – Bodhisattvy súcitu. 

Podarí sa nám zachytiť občas nejaký plachý úsmev týchto krásnych detí. Kláštory tu slúžia zároveň ako sirotince. Keď sa chudobná rodina nedokáže o deti postarať, tak ich pošle k známym alebo do kláštora. Je i zvykom, že aspoň jeden člen rodiny je mníchom, ktorých tu majú vo veľkej úcte. Ostatné deti pomáhajú doma s každodennou obživou na políčkach a okolo domácich zvierat.

     

Pri pokece s našimi sprievodcami sa ako zvedavá veterinárka dozvedám, že v Bhutáne bol na zníženie množstva pouličných psov zavedený kastračný program, vďaka ktorému sa vykastrovalo 60 tisíc súk a psov. Ako Buddhisti nemôžu zabiť žiadnu živú bytosť. Dorji sa na mňa zhrozene pozerá, keď mu priznávam, že asi mám dosť zlú karmu kvôli množstvu prevedených euthanasií, ktoré sú v našich krajinách u zvierat povolené. Potom sa mu objaví úsmev na tvári, že vlastne ukončujem utrpenie iba starých a chorých a to je známkou  boddhisattvy. Milá a veľkorysá obhajoba. Obstojí?

 

 

U čortenu pod lungtami v sedle Pele La (3390 m.n.m) nasadáme na bicykle a spúšťame sa po miestami blatnej, miestami prašnej, občas zavalenej, často deravej, ale krásnou krajinou vedúcej ceste do údolia. Občas musím uhnúť autu, ale občas uhne i auto mne. Robotníci na stavbe cesty sa na mňa usmievajú, kývu mi, zastavia bager a pustia ma ďalej. Míňam pri ceste jaky, domčeky, školáčky v uniforme, les, zelené údolie s riekou, stojím na krajnici, čumím do hlbokej strže a čakám, kým sa dva nákladiaky vyhnú v protismere na jednopruhovej ceste. No proste nie je nad bhutánsky cyklovýlet. 

 

 

Vydrganí z terénnej jazdy (časť Tour of the Dragon) zastavujeme u krásneho čortenu Chendabji (2430 m.n.m). Je podobizňou nepálskeho Svajambhu. Buddhove oči hľadia údolím rieky do diaľky a my sa v tieni stromov spojených lungtami spokojne povaľujeme (ak sme si teda zrovna nesadli do všadeprítomných kravských hovien).

 

 

Poobede nakladáme bajky na trak a vezieme sa do Trongsy. Dorazíme zase až za tmy, a tak si niektorí prezerajú najvačší bhutánsky dzong pekne nasvietený. Píšem niektorí, pretože ja nanešťastie zháňam toiletku. To sa mi našťastie podarilo :). 

      Skončíme v krčme u pivka a po krátkom brífingu vyrážame smer Jakar, kde spíme v peknom drevenom hoteli i s prenosným radiátorom. Večery sú už chladné, a tak nám zakúria i v malej piecke v jedálni, kde sa navečeriame spolu s Michalom Thomom, sprievodcom inej českej výpravy. Škoda len, že nemám síl na dlhšiu interakciu. Zase tvrdo zaspávam. Tentokrát ma nerušia psy, ale pochodujúce myši.

Zuzana Odleváková
Zo všetkých krajín, ktoré som precestovala, mi najviac učaroval Bhután. Je to krajina hôr, chrámov, usmievavých ľudí, čili a Hrmiaceho Draka. Príbehy z putovania môžete nájsť na mojom webe www.cestydobhutanu.cz