Cesta osamelého leoparda – Výprava do Bhutánu 2017 – diel prvý

6.10.2017 Welcome back

Ten pocit „Je letím domov“ pri nastupovaní do lietadla Druk Air linka Kathmandu -Paro sa môže zdať nereálna, naivná, prehnaná, ale… Pár vyvolených pochopí.


A potom zase ten pocit, akoby som letela do iného sveta, do inej dimenzie, keď lietadlo líže krídlami vrcholky hôr s chrámami. To ľahké drgnutie pri dosadnutí ako spečatenie polobláznivého rozhodnutia. To príjemné teplo pri vystupovaní ako objatie starého priateľa. Ten krásne detinský a gýčovito maľovaný portrét súčasnej kráľovskej rodiny ako obrázok z obľúbenej rozprávkovej knižky. 



Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Kráľovstvo hrmiaceho draka, kde žil múdry kráľ s krásnou kráľovnou a ich malým princom. A kde sa jedného dňa zjavila polobláznivá Suzanne.

„Suzanne takes you down

to her place near the river…

And you know, she´s half crazy

but that´s why you wanna be there…

And you want to travel with her

you want to travel blind

And you know you can trust her…“

(Leonard Cohen – Suzanne)

 

Prileteli sme do Paro o niekoľko minút skôr, než sme mali. Tak toto sa mi ešte nestalo.

Na letisku si mením doláre za bhutánske nultrumy na prepážke bez skla, bez počítadla bankoviek, bez vydaného dokladu. Chlapík to tam proste naslineným prstom odpočíta a „ďalší prosím“. Aký je kurz, netuším a je mi to jedno. Imigračná kontrola jedna báseň. Čakanie nula minút. Jedno razítko do pasu potom, čo ukážem vytlačené víza z emailu. Beriem z pásu svoj dvadsať kilový batoh, trolyho nehľadám. Vychádzam pred letiskovú halu a hľadám papier so svojim meno. A narozdiel od Kathmandu ho hneď nachádzam. Môj sprievodca, malý, guľatý, s nagelovanými krátkymi vlasmi a  samozrejme oblečený v gho, sa volá Bhakta. Dohodil mi ho Dorji, môj minuloročný sprievodca, pretože on sám musel so skupinou Američanov. Bhakta je Dorjiho najlepší kamarát od školských čias, kde vraj spolu zažili divoké roky, po ktorých im obom zostali na rukách vytetovaní draci a morské panny. No, mám sa na čo tešiť, ak sú tatkovia stále „bad boys“. Môj osobný šofér mi berie s úsmevom batoh a Bhakta mi dáva okolo krku na privítanie katak: „Welcome back“. Spojím ruky pred srdcom: „Tashidele“.

 

 

 

 

 

Po ceste z Paro do hlavného mesta Thimphu sa zoznamujeme a kecáme toľko, že nestíham vpíjať okolnú krajinu. Ale už po nejakom čase zastavujeme. Vedela som, že ho neminieme. Reťazový most z 15. storočia. Dnes, narozdiel od minulého roku, stíhame i prejsť na druhú stranu rieky Paro ču. Vnútro vežičiek, ktoré sú vstupnými bránami na most, je zdobené pestrofarebnými freskami jeho autora – tibetského mních, jogína, vizionára a kováča známeho ako Čakcampa. Je vyobrazovaný ako starý muž s dlhými bielymi alebo šedivými vlasmi a bradou. Podľa legendy sa už starý narodil. 


Vedľa neho je Buddha Šakjamuni v sede nazývanom lotosový a prstami pravej ruky sa dotýka zeme. Pozícia (mudra), ktorá ukazuje, že došiel osvietenia a zem si berie za svedka.

V malom výklenku sú naskladané cacapy pripomínajúce pieskové bábovčičky alebo skôr indiánov (tých, s vaječným likérom). Tie biele sú uhnetené z hliny a popola zosnulých. Tie farebné sú bez popola.


Po príchode do Thimphu sa ubytujem v  už známom hoteli Wangchuk (áno, s rovnakým menom, ako má kráľovská dynastia), kde stretnem kamaráta a sprievodcu z minuloročného výletu Čenčo Namgyel Wangčuka, ktorý je zároveň majiteľ oného hotela a tiež manažer cestovky, ktorá mi môj pobyt v Bhutáne zabezpečovala. Čenčo mi sľúbi, že ma zajtra vezme na večeru, lúčime sa a ja vyrážam s Bhaktom do ulíc stotisícového veľkomesta. Ale je iné, ako všetky ostatné veľkomestá. Nenájdete tu budovu vyššiu ako 5 poschodí, pretože také je vládne nariadenie a i moderné budovy musia mať predpísané tradičné bhutánske prvky úzko spojené s buddhismom. Naša vychádzka do zotmenia vydala akurát na okruh hlavnou ulicou, ktorú lemujú stánky z rákosu, kde nájdete všetko, čo by ste si priali z Bhutánu priviesť: pestrofarebné tradičné látky na gho a kiru, tašky z ofarbenej jačej srsti, masky rôznych božstiev (ja som tentokrát vzala Garudu s rohami), stovky náramkov a náhrdelníkov, spievajúce misky, vonné tyčinky…


Povečeriame spolu s Bhaktom u červeného vína (ako pozornosť podniku na uvítanie) a som rada, že tento hotel dovoľuje sprievodcom byť spolu s turistami u jedla, pretože tomu nie je vždy tak. Baks ma zoznámi so zajtrajším plánom a ja mu to celé odkývem, pretože on je to vlastne môj itinerár a keby to nedopadlo úplne podľa plánu, tak mi je to jedno. 

Zaspávam v čistej izbe s pohodlnou posteľou a veľkou kúpelňou za rytmov bhutánskej modernej hudby z neďalekého baru. Hudba narozdiel od pouličných psov o polnoci utíchne.

 

7.10.2017 Sightseeing aneb Ako som prežila múzeá

 



Ráno o deviatej sa stretávam s Bhaktom na recepcii hotela a náš šofér nás vezie na kopec nad Thimphu k jednej z najväčších sôch (51m) Buddhy Šakjamuniho na svete – Buddha Dordenma. Bola vyrobená v Číne, narezaná na kusy a prevezená na nákladiakoch až sem. Pre tých, čo nečítali report z roku 2016, alebo tých, čo už zabudli detaily ohľadne tohoto unikátu, prečítajte si o nej tu: http://zuzohruzo.blogspot.cz/2016/11/bhutan-2016-z-thimphu-do-wangdue.html 


Pleštím oči na neskutočné kvantum ľudí, ktoré prúdi po ceste a zaplnilo už celé priestranstvo okolo gigantickej sochy. Bhakta sa snaží ma nestratiť a vysvetľuje, že hlavný opát Bhutánu a zároveň predstavený najrozšírenejšej sekty Drukpa Kagju (Dračia sekta) – Je Khenpo – tu celý mesiac odovzdáva Buddhovu nauku každému, kto má záujem. Celý mesiac sú sem nosené milodary a všetci pútnici majú nielen nauku ale i jedlo a pitie zdarma. 

Mimochodom pre občanov Bhutánu sú školy i zdravotníctvo bezplatné.

Je Khenpo ako jediný okrem kráľa môže obliekať šafránový (pre tých s limitovaným spektrom farieb – žltý) ceremoniálny šál – kabney. Ten je pre mužov povinný obliekať pri oficiálnych príležitostiach, pri návšteve chrámov, do budov, kde je vyvesená národná vlajka. 


Presúvame sa k Národnému čortenu (National memorial Chorten), kde sa stretávam s Bhimom – malým ale šikovným šoférom autobusu, ktorý našu skupinu bravúrne vozil minulý rok. Prehodíme pár veselých poznámok a ja mu odovzdávam darček, ktorý mi prišiel vtipný vzhľadom k Bhimovej profesii a stavu bhutánskych ciest. Je to tričko s obrázkom nebezpečne nakloneného tereňáku a nápisom: Half of emergency room visits began with the phrase „Hey guys, whatch this!“ Akurát som už zabudla, že Bhim je ešte menší ako ja, takže tričko bude slúžiť asi ako nočná košeľa. 


Tentokrát síce nestretnem (ako minulý rok) u Národného čortenu ich výsosti Druk Gyalpo (Dragon King) a Druk Gyaltsuen (Dragon Queen), ale za to sa dozviem ešte niečo viac o tejto stúpe v tibetskom štýle a môžem si prezrieť všetky jej tri poschodia. Prízemie je zasvätené učeniu Vajrakilaya  hrozivo vyzerajúcemu ochrannému božstvu, ktoré sa vzýva pred meditáciou, aby meditujúceho viedlo správnym smerom a na svojej ceste nezblúdil.

Druhé podlažie je venované učeniu linie Drukpa škole Kagju o pokorení ôsmich druhov zla. Na najvrchnejšom poschodí sú rôzne božstvá školy Nyingma (Červených čapíc, z ktorej vyšiel i Padmasambava) a vízie, ktoré sa zjavujú v bardo (prechodný stav po smrti, kedy duša hľadá cestu).



Nie som zrovna muzeálny typ (rozumej: múzeá ma, až na výnimky, hrozne nudia), ale beriem ich návštevu tentokrát ako povinnosť a osobnú výzvu, keď už sme ich minulý rok všetky vynechali a ja o Bhutáne píšem už druhý verejný report. A tak sa nechávam Bhaktom pokorne viesť do ručnej výrobne papiera, odtiaľ do maliarskej dielne (kde sa mi teda, musím priznať, tradičné i moderné diela umelcov nezvykle páčili), potom do Textilného múzea a potom do Múzea tradičnej medicíny (zreteľne tu na medicínskom plátenom plagáte vidím pôvod všetkých nemocí: tri jedy/hriechy: had = nenávisť, prasa = ignorácia a kohút = chtíč) a … Uf, ešteže Múzeum umení je dnes zavreté.

Na lukostreleckom štadióne sa pokochám zručnosťou chlapov strieľajúcich na terč, ktorý skoro nevidím. Povery tvrdia, že pred veľkým turnajom sa žena  nemôže luku ani dotknúť, pretože to prináša nešťastie. A čo viac, muži nemôžu mať noc predtým sex.



Čo dnes určite  nemôžeme vynechať, je Trashi Choe dzong – kráľovský palác, v preklade Pevnosť dokonalého náboženstva, kde má kráľ svoj trón, je sídlom vlády a zároveň letným sídlom náboženskej obce a kláštorom. Turistom sú prístupné len niektoré časti a je potreba prejsť policajnou kontrolou a magnetickým rámom ako bránou času do iného tisícročia. 



Pri vstupe nás privítajú štyria ochrancovia svetových strán, Vadžrakylja (ten hrozivý červený démon v plameňoch, ktorý je vlastne dobrý) a dakini (ženské božstvá). 



Centrálna veža – utse – delí vnútorné nádvorie – dochey – na dve časti: kláštornú a administratívnu. 



Baks mi vysvetľuje buddhistické symboly, ktorými sú zdobené všetky steny. Áno, ja ho počúvam a snažím sa toho zapamätať, čo najviac, ale… Ale viac počúvam ozvenu krokov v obrovskom priestore nádvoria, smiech mníchov pred utse, vŕzganie modlitebných mlynčekov, ticho obkolesujúce Buddhu v zhromažďovacej miestnosti, opájam sa vôňou z vonných tyčiniek, som hypnotizovaná pohľadom démonov… až si všimnem, že Baks už nemá čo povedať a ja musím cez kovový rám späť do reality.   



Vonkajšie námestie minulý rok praskalo vďaka festivalu vo švoch. A dnes? Dnes tu stojím na ohromnom priestrantve sama. Zvláštne. Počujem hudbu a zvončeky a bubny vo svojej hlave a zároveň počujem svoj dych v tichu. Tak rozdielne pocity. Vtedy a teraz. Chce sa mi zakričať, či bude počuť ozvenu môjho hlasu, ale nakoniec zostanem, ako vždy, ticho. Čo keby… Tiež to tak máte? 



Je okolo tretej poobede a ja prepúšťam Bhaktu zo služieb, posielam ho domov a sama sa vydávam do ulíc Thimphu. Stratiť sa tu síce dá, ale nájsť sa je tiež jednoduché a tak brázdim ulice bez mapy, inštinktívne. Hľadám proslulú križovatku, kde riadi dopravu policajt. Našla som a z chodníku sa kochám ako v teatri jeho ladnými pohybmi. Policajt si ma všimne, usmeje sa, zamáva, ešte  niečo na mňa zakričí, čomu nerozumiem a zase máva na prichádzajúce autá. Sebecky dúfam, že ešte niekoľko rokov, ak nie navždy, zostane Thimphu jediným hlavným mestom na svete bez semaforov. 



Pokračujem hlavnou ulicou, míňam mladú generáciu oblečenú do tradičného odevu, ktorý je povinný aj v škole, ale väčšinu mladých už vídam v „západnom“ značkovom oblečení.

Z diaľky začujem hudbu a vydám sa za ňou. Na námestí sa koná nejaký koncert, znejú typické bhutánske moderné pesničky (neprirovnateľné k ničomu známemu, to musíte zažiť), a tak sa posadím k miestnym na rozľahlé schodisko slúžiace zároveň ako tribúna. No, presne ako u nás na folklórnych slávnostiach.

Garuda na budove v koplexe Trashichoedzong



Večer na hotelovej izbe mi zvoní telefón a recepčná mi oznamuje, že na mňa čaká Sir Namgyel. Berie ma o ôsmej do miestnej poloprázdnej reštiky a vysvetľuje mi, že na večeru je veľmi skoro. „Čože? A kedy večeriate?“ 

„Okolo deviatej-desiatej“.

Podozvedám sa od Namgyela také pikošky z jeho súkromného života, až ma prekvapuje, akú má vo mňa dôveru. 

Po večeri meníme lokál. V neďalekej krčme stretávame Namgyelových kamarátov a vedú so mnou v angličtine, ktorá je lepšia než tá moja, rozhovor o naozaj úplne všetkom. Sedíme vonku na „záhradke“ vo výklenku, kde je ikona zákaz fajčenia a noví známi si pripaľujú jednu od druhej. Tak sa pýtam na paradoxnú situáciu a dostáva sa mi vysvetlenie. Vo vnútri sa samozrejme fajčiť nesmie, no a vonku je majiteľ podniku povinný dať značku zákaz fajčenia, inak by ho pokutovali. Majiteľ to hosťom nezakáže a policajti budú pokutovať keď tak hostí. Ja si dávam radšej výborné miestne čapované tmavé pivo, i keď zle vychladené a zbytok noci strávim vďaka nemu na záchode.

 

8.10.2017 Thimphu – Punakha

 

Ráno po raňajkách sa opäť stretávame s Bhaktom na recepcii a vyrážame na východ do Punakhy.

Od minuloročnej návštevy Bhutánu ma niečo stále nútilo, nejak niekomu niekde niečím pomôcť. A z tohoto nutkania (ktoré sa javilo ako naliehanie vyššej moci vylepšiť si osobnú karmu 😉) vzišiel nápad predávať moje vlastné veľkoformátové fotky a zisk z predaja venovať útulku v Bhutáne. Na dvoch prednáškach o Bhutáne sa podarilo vyzbierať asi 3000 Kč a i keď to nie je veľa, tak Hendrika Vissera zakladateľa útulku „Pilou“, sídliaceho pár kilometrov za Thimphu, to veľmi potešilo. Hendrik tiež žasol, ako niekto úplne cudzí vynaloží toľko úsilia pomôcť ich útulku, kým miestna vláda im nielen nepomáha, ale hádže im rôznymi reštrikciami polená pod nohy. Asi je to všade rovnaké. Útulok pre psy, mačky, niekoľko desiatok opíc makakov  momentálne i jedného koňaprevádzkuje Hendrik so ženou Marianne a bhutánskymi dobrovoľníkmi iba z milodarov. Snažia sa prežiť, ako sa dá a napríklad jedlo pre svojich chránencov získavajú z hotelov, ktoré im dávajú odpad z kuchyne. Marianne, je francúzska architektka, ale tu v Bhutáne je veterinár samouk a dokáže nielen ošetriť rôzne vonkajšie zranenia, ale dokonca previesť cisársky rez, či amputovať autom rozdrtenú nohu a vyrobiť protézu! To všetko v nuzných podmienkach zapadlej usadlosti v horách. Lúčim sa s Hendrikom a tlupou prítulných, stále sa škrabajúcich psov, ktorí nás celú dobu pri prechádzaní útulkom sprevádzali. A nebojte sa, to sú blchy psie, tie na človeka nejdú.



Nasadáme do Huyndaia a po kľukatej ceste sa vyvezieme do sedla Dochu la (3140 m.n.m.) odkiaľ býva nádherný výhľad ponad striešky stoôsmich čortenov na zasnežený masív Himalájí s najvyššou horou Bhutánu Gangkar Puensum (7158 m.n.m.). 

Ale ja práve teraz pozerám do hmly ako mlieko a vravím si:  „Nevadí, mystická hmla má tiež svoje kúzlo.“ 

V preklade z miesteho jazyka znamená názov týchto vežičkovitých stavieb Čorteny víťazstva. Kráľovna matka (Gyalyum Kude) Ashi Dorji Wangmo Wangchuck  ich nechala postaviť na pamiatku bhutánskych vojakov zabitých pri bojoch s assamskymi povstalcami v roku 2003 a sú zároveň k pocte štvrtého kráľa, jej manžela Jigme Singey Wangchuck, ktorý v tej dobe vládol.

V čortenoch sú mimo iné uchovávané hlinené sošky buddhov s modlitbami.

Na kopci nad čortenmi stojí chrám Druk Wangyal Lhakhang z roku 2008. Je dôležitý tým, že bol postavený k stému výročiu monarchie.

modlitebný múr mani

Po čajíku v miestnej reštaurácii pokračujeme do údolia, kde sa nachádza jeden z najznámejších chrámov Bhutánu Chimi LhakangPredpokladám, že len málo z vás si podľa mena vybaví, ktorý chrám to je. Ale keď vám pripomeniem, že sa jedná o chrám plodnosti, ktorý nechal založiť bratranec božského blázna Drukpu Kunley, tak sa vám vybaví typická bhutánska výzdoba domov a všadeprítomné obľúbené suvenýry. 

výloha obchodu so suvenýrmi



Pred chrámom stojí košatý strom bodhi, údajne dovezený z indickej Bodhgayi. Bodhi je posvätný smokvoň (figovník), pod ktorým došiel Sidharta Gautama osvietenia a stal sa Buddhou.

V chráme si sadneme s Bhaktom na zem a začne mi rozprávať legendu. 

Láma Drukpa Kunley naháňal démona sužujúceho krajinu od Dochu la až sem. Aby láma démonku (áno, bola ženského rodu) nespoznal, premenila sa na psa. Ale Drukpa lesť odhalil (pretože bol predsa tiež obdarený nadprirodzenými schopnosťami), skryl sa na strom a keď dobehla až podeň, skočil na ňu a pokoril ju (údajne) svojím hromoklínom múdrosti. Tak toto si už vysvetlite ako chcete.

Okolie chrámu Chimi Lhakang

Chimi je v jazyku dzonka pes. Takže Chimi Lhakang je vlastne Psí chrám. A zaujímavé ešte je, že Drukpa Kunley mal tiež psa ako domáceho miláčika. Volal sa Saši. Je s ním v chráme na oltári a vedľa neho je zjednotiteľ Bhutánu Žabdrung Rimpoče, Buddha Šakjamuni a tisícjedna-ruký bodhisattva súcitu Čenrezig (alias Avalokitešvára). Významné miesto pre psa, nie? Mimochodom obaja, i láma Kunley i pes Saši, prišli do neba.


V chráme je niekoľko fotoalbumov. Sú v ňom fotky šťastných párov a miminiek, ktoré prišli na svet po požehnaní v Chimi Lhakang.

Už sme boli na odchode, keď prišiel mních a všetkým prítomným požehnal dreveným penisom po hlave.

Takže k minuloročnému som si pripísala ďalšie z tohoto chrámu. 

„Jedno decko stačí“, lakonicky poznamenáva Bhakta, ktorý dostal požehnanie tiež. Je otcom jednej dcéry momentálne v puberte a ocko si moc nevie rady.



výhľad na chrám Chimi Lhakang na kopci


Po ceste k reštaurácii, kde máme výborný obed, mi ešte Baks rozpráva miestne drby. Vraj tu v dedine žijú zlé ženy. Muž sa sem musí prisťahovať, keď si vyberie dievča z tejto lokality. Je viac-menej pod papučou a keď sa ženám (manželke alebo svokre) znepáči, tak zas musí s holou… odísť. Pozerám chvíľu na Baksa a hľadám nápovedu v jeho mimike. 

„Baks, ty hovoríš, akoby to bola osobná skúsenosť.“ 

„Nieeee, len som to počul od niekoľkých kamarátov“.



Po obede sadáme do pohodlného autíčka a poprosím našeho šoféra Čangeja, aby pustil nejakú bhutánsku hudbu. Stiahnem okienko a v teplom dni nechám ruku plávať na vzdušnej vlne. Užívam si jazdu kľukatou cestu až k ženskému kláštoru Sangchen Dorji Lhendrup Choling. Stojí na kopci nad nádherným údolím, ktorým sa vinie rieka. 

Kláštor Sangchen Dorji Lhendrup Choling

Pri východe z chrámu si u mníšok kupujem náramok na ruku viazaný z farebných nití. Baks mi vraví, že ho nemôžem nosiť.

„Prečo?“

„Pretože sú tam farby všetkých štyroch elementov a iba kráľ má dosť morálnej sily, aby ich zvládol v rovnováhe ovládať“.

Chvíľu na neho so zdvihnutým obočím pozerám. Asi videl sklamanie v mojom pohľade, keď sa zasmial a vraví:

„Len srandujem, samozrejme, že ho môžeš nosiť“.

Na bhutánsky humor si musím ešte len zvyknúť. 

V skutočnosti je na náramku farieb sedem, takže budem musieť mať ešte viac morálnej sily ako sám kráľ. Možno ako kráľovná?

Čorten pri kláštore Sangchen Dorji Lhendrup Choling



Máme čas, (vlastne my máme more času celú dobu), takže sa prechádzam v okolí kláštora a čortenu v nepálskom štýle a pridruží sa ku mne malý chlapec so svojím ešte menším bratom. Pozdravia ma a ja sa pýtam toho strašieho, ktorý hovorí anglicky, ako sa volá. On mi to prezradí a ja si síce to meno už nepamätám, ale viem, že bolo krásne a tak mu svoj názor zdelím: 

„To je krásne meno“, a on usmiaty šťastím sa ma pýta na to moje a kompliment mi vráti. Tak sa z nás stávajú kamaráti a dovolím im, aby si urobili z môjho foťáku pár fotiek. A toto nafotili:

Ja a menší z bráškov
Ja a Bhakta (alias Baks, môj sprievodca)


V meste Punakha sa ubytujeme v krásnom hoteli, kde má moja izba balkón a pod hotelom tečie rieka. Zídem k nej a na brehu rieky vidím toto: 



Vzhľadom k tomu, že voda je môj element, tak si tu s náramkom urobím malý rituál:


„E rere kau mai te Awa nui nei

  Mai i te Kahui Maunga ki Tangaroa 

  Ko au te Awa

  Ko te Awa ko au“


Ok, toto nie je to v jazyku dzonka. Je to v maorštine. A aby som vedela, či vôbec blog niekto číta a zaujíma ho to, tak mi napíšte do komentov, keď chcete vedieť, čo to znamená ;).


Bhakta na mňa volá. Na parkovisku pred hotelom stojí známa postava. Dorji, môj minuloročný sprievodca a Bhaktov kamarát nás bude dva dni sprevádzať. Práve sa vrátil z rodinného trojdňového rituálu a ako gesto dobrých kamarátskych vzťahov sa k nám pridá. Mám dvoch sprievodcov za cenu jedného :). Vzhľadom k tomu, že Dorji je „senior guide“, tzn. skúsený dlhoročný sprievodca, tak i Bhakta si pri jeho hodinovom výklade Buddhovho života v Punakha dzongu robí poznámky.


Punakha, i keď už nie je od 1955 hlavným mestom, je dodnes miestom korunovácie kráľov a miestom kráľovských svadieb.

Prvý dračí kráľ Ugyen Wangchuck si svoj trón nevydobil násilím. On bol za dedičného vládcu Bhutánu jednomyseľne zvolený hlavnými lámami a vodcami jednotlivých distriktov. Korunovácia sa konala v r. 1907 Chráme veľkého šťastia (Pungthang Dechen Phodrang)v druhom najstaršom a druhom najväčšom dzongu krajiny. Rok pred korunováciou dostal Ugyen od Britov titul Knight Commander of the Indian Empire za pomoc pri britskej invázii do Tibetu. Takže on to bol vlastne „Sir“, keď nastupoval na bhutásnky trón.

Punakha dzong alias Pungthang Dechen Phodrang alias Palác veľkého šťastia



Podľa legendy najväčší buddhistický učiteľ Guru Rimpoche predpovedal, že muž menom Namgyal príde na kopec v tvare slona. 

Keď o niekoľko storočí neskôr prišiel Ngawang Namgyal (zjednotiteľ Bhutánu) na toto miesto, tak nechal na mieste špičky chobota spiaceho slona na sútoku riek Mo a Po postaviť dzong – pevnosť. Takže tu sa, milí moji, predpovede plnia ;). 

Cez rieku vedie krytý most, z bezpečnostných dôvodov v minulosti zdvihací. Do pevnosti vedú strmé drevené schody rozdelené do troch prúdov, ktoré sa v prípade ohrozenia dali tiež zdvihnúť. Dorji sa ma pýta, či viem účel týchto schodov a keď začnem sypať svoje vedomosti získané v Tibete, tak ma zastaví a povie:

„V skutočnosti sú také strmé, aby sa mohli dievčatá pozerať chlapcom pod gho“, na čo obaja s Bhaktom spustia salvu smiechu. Ja sa asi z chlapcov budem červenať. 



Palác ukrýva najväčšie bhutánske poklady. Okrem zabalzamovaných tiel zakladateľa Bhutánu Žabdrunga Ngawanga Namgyela a tertona Pema Lingpa obdarovaného nadprirodzenými schopnosťami, je to malá soška. Ale nie je hocijaká. Je zázračná. Je to soška bodhisattvy súcitu Čenreziga (alias Avalokitešvára). To by nebolo také zvláštne. Priniesol ju z Tibetu sám Žabdrung, ani to ešte nie je to najzaujímavejšie. Ale táto soška sa stvorila sama! Takému niečomu sa vraví Rangjung – samostvorená. Rangjung Kharsapani. Samostvorená forma Čenreziga. 


V 12. storočí žil v Tibete kráľ Tsangpa Gyarey. Narodil sa ako manifestácia Avalokitešváry a urobil počas života veľa veľa dobrého pre všetky cítiace bytosti. Ako znamenie, že je skutočnou reinkarnáciou bodhisattvy súcitu, zanechal po smrti a spopolnení vo svojom popole množstvo zázračných reliktov. Jeho 21 stavcov sa premenilo na sošky Avalokitešváry.

Avalokitešvára má mnoho manifestácií. Môžeme vidieť jedenásť hlavého s tisíckou rúk, štvorrukého s jednou tvárou a Kharsapani je jednohlavý s dvomi rukami, pričom v jednej drží lotos a druhú drží v mudre dávajúcej ochranu.

Kharsapani, zdroj: rigpawiki.org



A to nie je všetko! Kvôli tejto soške napadol Tibet Bhután, aby ju získal. Žabdrung ju hodil do rieky Mo chu, aby Tibeťanov zmiatol. Ale iba akoby!  Tibeťanov zahnali. Vojnu vyhrali. Sošku zachránili a je uchovávaná v hlavnej veži utse a raz za rok pri päťdňovom festivale Punakha dromchoe (domče)  je vystavená ako posvätná relikvia prinášajúca štastie a odstraňujúca životné prekážky. 

Asi sa niekedy festivalu zúčastním. Toto proste musím vidieť.



Duchey (nádvorie), kde sa konajú dromchoe (festivaly)



Zábavný deň nekončí. Po večeri vyrážame „do ulíc“. Tichých, tmavých, chabo osvetlených… Chcela som po chlapcoch bhutánsku obľúbenú aktivitu – karaoke s tancom. A tak Dorji hľadá v uličkách malého mesta podnik, kde by sme ju zhliadli a eventuálne v prípade inšpirácie a dostatku odvahy sa i zapojili.

Našli sme zapadlý podnik, kde sme ako jediní hostia my traja a tri kusy personálu. Dvom dievčatám a chlapcovi nemôže byť viac ako šetnásť, ale keď sa Dorji pýta na vek tej, čo si k nemu prisadla, tak odpovedá, že jej je osemnásť. Dorji sa smeje, neverí (ani ja) a objednáva nám bhutánske pivo Druk 11000, ktoré mi nalejú do dezertového pohára na stopke. A ešte čosi. Zaplatí nejaký obnos a dievčatá (a i chlapec) zatancujú na malom pódiu tradičné bhutánske tančeky v svojich typických kirách a gho. Mimochodom veľmi cudné tance. 

Karaoke sa ale nedočkám. Moji chlapci majú nízky titer alkoholu a vraj i nevhodnú hudbu, takže ich do podobnej akcie nedotlačím. Ani pod ponukou, že keď oni zaspievajú, tak ja zatancujem. 

Trochu rozpačito pozorujeme zženštelé pohyby mladého chlapca pri jeho tanečnom prejave. Po tretej predplatenej pesničke si pubertálne chlapča prisadne príliš blízko Dorjiho a tak rýchlo dopíjame pivo a zdrháme. 

To be continued…

A ak sa necítite na jazdu Bhutánom osamote, ale chcete si ho užiť s niekým, kto hovorí vašou rečou, zároveň je v Bhutáne ako doma, s kým pôjdete do hĺbky a pod kožu tomuto budhistickému kráľovstvu, tak sa pridajte k Lilii Khousnoutdinovej už na jar 2018

http://pratelebhutanu.cz/pridejte-se-na-cestu-do-bhutanu-v-roce-2018/